začnem správou z nedeľného dopoludnia. Vláda oznámila, ako chce zachrániť ekonomiku. Je na vás, aby ste si našli všetky informácie. Isté je, že vláda nás týmito opatreniami nemôže spasiť, ale vyzerá to tak, že nám aspoň trochu pomôže, dúfajme. Až porazíme tú svinskú pandémiu, príde ďalší boj o záchranu ekonomiky.

sobota 12:00

Mám suseda. Super chlapík. Po dlhých rokoch si kúpil prosperujúcu kľúčovú službu. Nie je len o tom, že vám tam vyrobia kľúčik či vymenia vložku. Jeho firma robí veľké sofistikované zákazky. Aby si ju mohol kúpiť, predal, čo sa dalo a pred dvomi rokmi sa pustil do podnikania. Začalo sa mu dariť. 

Prišiel však „koroňák“ a firmu musel zatvoriť. Hovoril, že tak mesiac-dva vydrží, ale potom bude musieť celé firemné osadenstvo naložiť do záchranného člnu a poslať ich hľadať pomoc od štátu. Teda jednoducho povedané, ísť na podporu v nezamestnanosti. Teraz sa dozvedel, že firmu môže v pondelok otvoriť. Na jednej strane je rád, na druhej hovorí, že aj tak mu to veľmi nepomôže. Dúfam, že aspoň trochu áno.

sobota 14.00

Bratislava je pekné, malé, hlavné mesto. Peter Korček, mladý fotograf, pedagóg, absolvent Inštitútu tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite ju nafotil tak, ako sme ju nikdy nevideli a ja dúfam, že čo najskôr príde čas, že také fotky, aké nafotil, už nafotiť nebude nikdy možné. Poďme s ním na prechádzku prázdnym mestom.

Pôvodne som mal v úmysle neholiť sa dovtedy, kým sa toto všetko neskončí. Včera, keď som sa uvidel, tak som zmenil názor.

sobota 16:30 

Telefonujem s mojím lekárom, dlhoročným kamarátom. Celé roky sa dobre stará o mňa a celú rodinu, tak je celkom pochopiteľné, že sa informujem, či je v poriadku. Bol by som nerád, keby sa mu niečo stalo. Kto by sa potom staral o mňa? To dá rozum, nie? Poriadny sebec som.

Vraj ordinuje, ale len cez telefón, lebo už zažil, ako mu jeden pacient klamal a zamlčal, že bol lyžovať v Taliansku. Povedal mi, ako sa ho pred časom pýtal kolega gynekológ, ako sa dá cez telefón ordinovať. „No v tvojom prípade nijako,“ odpovedal mu, „ale ja môžem. Stačí položiť tú pravú a správnu otázku a vtedy môžeš niektorú diagnózu vylúčiť skoro na sto percent. Mne napríklad zatelefonoval jeden 74-ročný pacient a sťažoval sa na dusivý kašeľ. Vraj má strach, či to nie je z toho vírusu. Spýtal som sa ho, ako dlho ten kašeľ trvá a keď povedal, že tri roky, tak som ho mohol s čistým svedomím upokojiť, že vírus to na svedomí celkom určite nemá.“

nedeľa 04:40

Nejako zavčasu som sa zobudil. Však prečo nie, keď som zaspal o pol ôsmej večer. To dá rozum. Sedím pri počítači a čítam a čítam a čítam a nakoniec začínam písať.

Prichádza čas, keď sa bude treba pýtať. Keď nemocnice budú pod návalom chorých praskať vo švíkoch, keď sa z lekárov a sestričiek stanú pacienti len preto, že sme ich neboli schopní ochrániť a keď nebude mať kto pomôcť umierajúcim, tak tá chvíľa nástojčivých otázok príde. Volanie po vyvodení zodpovednosti bude silnieť. Kto je zodpovedný za katastrofálny stav nášho zdravotníctva? Kto spôsobil, že miliardy putovali do vreciek vládnych zlodejov krytých Smerom?

Nikto z politikov, ktorí tu vládli, sa celé roky ani na chvíľu nezaoberal tým, čo tento štát a jeho občania naozaj potrebujú. V skutočnosti ich zaujímal len stav ich bankových účtov, sladký život na utajených jachtách, drogy ukryté v premiérskych špáradlách, frajerky, frajeri a sústavné premyslené upevňovanie vlastnej moci. Na nás im vôbec nezáležalo. To je dnes už úplne jasné. Tvárili sa ako naši spasitelia, záchrancovia našich pohodlných životov. 

Lenže pravda je taká, že sme sa ako ovce v každých voľbách, keď sme im opakovane dávali dôveru, dopúšťali mrzačenia vlastnej budúcnosti. Tlieskali sme neustálym a idiotským zvyšovaniam minimálnej mzdy, vlakom zadarmo, obedom zadarmo, vianočným a 13. dôchodkom a popritom sme si nevšimli, kam sa tento štát rúti. Aplaudovali sme vlastnej chudobe a so sklopenými hlavami ďakovali za omrvinky, ktoré nám v mene fiktívneho sociálneho štátu politici milostivo podhodili. Dnes s pandémiou prichádza precitnutie. V zrkadlách zrazu vidíme ich falošnosť a našu naivitu. Aj preto prichádza čas na otázky. Mám obavu, že to, čo sa nakoniec dozvieme, nás asi veľmi nepoteší.

11:20 Dnes sme si na hodinách menili čas. A viete, čo je na tom najzaujímavejšie? Zatiaľ čo v minulosti sme sa buď tešili, že budeme buď spať o hodinu dlhšie, alebo nadávali, že nám zmena času hodinu spánku zoberie, tak dnes je to úplne jedno. Čas má momentálne iný význam.

13:40 Sledujem televízne debaty. Smeráci na jednej strane vykrikujú, že urobia všetko preto, aby zmiernili dopady pandémie a zároveň, tak fajnovo, kritizujú všetko, čo táto vláda robí. Nie, že by som sa Matovičovho kabinetu zastával, ale vládnu sotva týždeň, tak nech im dajú pokoj. Už len čakám, kedy Robert Fico bude volať po páde vlády s tým, že on by vedel vládnuť lepšie. 

Verte, dožijeme sa toho hneď po tom, ako sa zbavíme (aspoň čiastočne) tej pliagy, čo nám ničí pľúca. To si milovník sociálneho štátu nedá ujsť.

Dovidenia v lepších časoch, priatelia!