ráno, hneď ako som rozlepil oči, mi začal vŕtať v hlave červík. Aký je môj skutočný význam? Som pre ľudí vôbec aspoň trochu dôležitý a keď nie, tak prečo? Chýba im moja neprítomnosť, sú zvedaví, ako sa mi darí? Zvyčajne som denne prijal desiatky telefonátov, hovoril s mnohými ľuďmi, hádal sa s kolegami, motal sa medzi novinármi na rôznych tlačových konferenciách. A čo sa deje posledný mesiac? Komunikujem hlavne s prvou aj druhou manželkou (s tou druhou sa dokonca hádame v jednom byte). Pravidelne mi volajú dcérky, syn a výtvarník Peter Kalmus. Ten mi volá aj trikrát za deň. Zaujíma ho hlavne, či ešte žijem. Aj mi to niekedy už lezie na nervy, ale na druhej strane som rád. Dúfam len, že tento text čítať nebude....
Píšu a telefonujú mi aj Juraj Kemka a jeho milá manželka Adrika. Niekedy ma aj takto cez mail dokonca pochvália. Urobili tak v prípade môjho posledného „Denníka z karantény“. A ja sa im na oplátku nepoďakujem, ale tú pochvalu zverejním. Nech neprajníci závidia.
Z času na čas mi brnknú aj kolegovia s práce Oláh a Jeseňák. Zvyčajne len pracovne, ale som vďačný aj za to.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.