moja manželka má kamošku. Penzistkou je už asi 4 roky. To je na nej aj vidieť. Nazvime ju Ofélia. Doba, v ktorej žijeme, prináša nečakané a nepríjemné prekvapenia. A jedno pripravila aj jej.
Ráno sa pani Oféĺia konečne odhodlala ísť na nákup v čase vymedzenom pre dôchodcov. Tak prečo nie, riziko, že sa nakazí, je asi trošku menšie. Poctivo si nasadila rúško, na nos narazila slnečné okuliare, na hlavu natiahla čiapku, aby bola čo najlepšie chránená.
Obliekla sa tak, ako sa oblieka vždy, teda mladistvo. Moderné nohavice, farebná vetrovka. Namiesto nákupnej tašky si zobrala ruksak. Keď docupitala pred Lidl, zastavil ju zamestnanec obchodu so slovami, že doobeda môžu nakupovať len starí ľudia. „Ale veď ja som stará,“ odpovedala. Chlapík jej neuveril a do obchodu ju veru nepustil. Vraj nie je prvá, ktorá mu to dnes tvrdila. On sa oklamať nenechá.
Nechcelo sa jej nijako dotyčného pána presviedčať o výške svojho veku a tak išla do Tesca. Tam sa celá situácia zopakovala ako z kopiráku. Lenže Ofélia sa už nedala tak jednoducho odohnať a zrejme mala okrem žalúdka prázdnu aj špajzu. Pritvrdila, dala si dole rúško a pracovníčka Tesca nakoniec s ospravedlnením a rumencom na tvári uznala, že je už stará a pustila ju dnu.
V zvláštnej dobe to veru žijeme. Kedysi staré dámy robili všetko pre to, aby vyzerali mladšie. Dnes im zvráskavená tvár slúži ako vstupenka do obchodu. Naozaj divná doba...
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.