28. denník bude krátky a bude o Rómoch. Teda o tom, ako s ich životmi nakladáme. Nielen teraz. Celé desaťročia sa mlčky prizeráme, ako žijú v biede, špine či v nevedomosti a obchádzame ich ako malomocných. Rozumiem tomu. Nikto, ani ja, nevonia rád zápach špinavých tiel. Mnohí zakričia, že „veď si za to to môžu sami, Cigáni špinaví“. Tie predsudky voči nim sú v nás zažaté hlbšie ako špina v niektorých najbiednejších obydliach, v ktorých tieto ľudské bytosti musia žiť. Áno, musia. Bez našej pomoci totiž neexistuje cesta, ako sa z tej biedy dostať. Sú to naši spoluobčania a my sme neurobili skoro nič preto, aby mohli žiť lepšie. Aj domácim zvieratám doprajeme lepšie podmienky na život než našim Rómom. A verte, že z práce mnohých Rómov by sme si mohli brať príklad.
Pred niekoľkými rokmi som každý deň chodil okolo skupinky rómskych pokladačov dlažby. Druhú stranu chodníka robila nejaká firma, ktorá ich nechcela zamestnať. Vraj Cigánov ani náhodou. Dnes je „cigánsky“ chodník v perfektnom stave. Z toho druhého už vyskakujú kocky ako po zemetrasení.
Mám kamarátku, ktorá chodí ako štátna sociálna pracovníčka po rómskych osadách. Má tisíc oprávnených dôvodov mať na týchto ľudí ťažké srdce a niekedy si na ich adresu uľavuje spôsobom, ktorý nie je veru vhodný pre dámu. Dnes mi však do telefónu povedala, že Rómovia, na rozdiel od nás, sa dokážu podriadiť obmedzeniam, len im treba poriadne vysvetliť, prečo sú potrebné.
A čo čítam na sociálnych sieťach.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.