Denník z karantény, deň 34. Sulík nebude súťažiť s Matovičom o „zlaté trenírky“​

celé roky som chodil na tlačové konferencie Smeru. Bol som na nich nútený počúvať urážky a klamstvá Roberta Fica. Ale nielen jeho. Teraz som zavretý doma. Mám strach vyliezť von, a tak ani na tieto tlačovky chodiť nemusím a, pravdupovediac, ani by som už nechodil. Presne tak, ako mi to odporúčali niektorí príčetní občania. 

Dnes by som sa celkom určite na tlačovke Smeru dozvedel zdrcujúcu kritiku tejto vlády. Niežeby jej ministri robili všetko dobre. Ale kritika od Smeru mi pripadá nemiestna. Fešácky oblečený pán predseda a podpredsedovia by na niekoľko týždňov mohli, podobne ako Kotleba so svojou partičkou veriacich násilníkov, zaliezť to kúta a prosiť, nech túto krízu nejako preskáčeme. A tak som sa rozhodol, že informácie z ich tlačoviek budem (v odôvodnených prípadoch) verejnosti poskytovať v značne okresanej podobe. 

Pozrite si moju predstavu:

Prvýkrát ma na Pohodu pred mnohými rokmi zavolal Štefan Hríb. Veľmi sa mi nechcelo ísť, ale keď mi sľúbil, že ma tam dostane zadarmo, tak som neodolal, sadol do auta a išiel. A odvtedy som tam, s dvomi zdravotnými prestávkami, chodil pravidelne viac ako 15 rokov. 

Hlavným dôvodom nebola len dobrá hudba. Nie som nejaký extra hudobný fanúšik. Na Pohodu som chodil kvôli neopakovateľnej atmosfére, ktorá tam panovala, kvôli milým ľuďom, ktorých som tam stretával a nepochybne aj kvôli tomu, že to bolo najčistejšie verejné podujatie, aké som kedy videl. Na Pohode som zažil neopakovateľné koncerty. Mal som možnosť stretnúť sa s Václavom Havlom, ktorého rozhovor so Štefanom Hríbom počúvalo hádam 10-tisíc ľudí. Počúval som rozhovory s mnohými osobnosťami.