keď Národná rada Slovenskej republiky prijala v roku 1996 Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, bol som presvedčený, že Slovensko sa konečne vydalo na cestu očisty verejného života a že všetci, ktorí systematicky v mene komunistickej ideológie ničili státisíce ľudských životov, budú podľa svojich zásluh potrestaní a dostane sa im zaslúženého opovrhnutia. Ach Bože, ako som sa len mýlil!
Až na zopár vysoko postavených komunistických funkcionárov, ktorým v roku 1989 rupli nervy, celá tá komunistická perepúť preplávala bez úhony do demokracie. Štátnu bezpečnosť sme síce rozpustili, ale stovkám jej príslušníkov ponúkol Vladimír Mečiar vplyvné a lukratívne miesta v dôležitých bezpečnostných zložkách. Odvtedy je tento priestor zasvinený bývalými eštebákmi a niet tej sily, ktorá by ho vyčistila. Mnohí z nich si užívajú vysoké dôchodky. Ich obete, ktoré vypočúvali, mučili a väznili, živoria a hľadajú spôsob, ako prežiť z mesiaca na mesiac. A nikto s tým nič nerobí. Je to hanba nás všetkých.
Jedným z tých vysokopostavených komunistov, ktorým sa podarilo prežiť, bol Vasiľ Biľak.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.