predstavme si tú situáciu. Sizyfos konečne dotlačí mohutný balvan na vrchol hory, svaly v poslednej chvíli povolia, balvan sa vykĺzne zo zovretia a rúti sa s rachotom dolu až k samému úpätiu Sizyfovej osobnej hory osudu. Náš hrdina sa za ním bezmocne pozerá, oči však ostávajú suché, ani len slzička, len odhodlanie a vytrvalosť. Nasleduje hlboký nádych, ešte hlbší výdych a ďalší a ďalší a ďalší zostup dolu. A v tejto chvíli Camus zbystrí zrak: „Sizyfos ma zaujíma práve počas tohto návratu, tejto prestávky. Tvár, ktorá sa lopotí s kameňmi, sa už sama stala kameňom! Predstavujem si toho človeka, ako ťažkým, hoci vyrovnaným krokom zostupuje k mukám, ktorých koniec je preňho v nedohľadne.“
Na starých mýtoch ma najviac zaujíma práve to, keď si ich v sebe skúšame prežiť naplno, keď sledujeme nielen samotnú scénu akoby z odstupu, ale vnímame takpovediac každé gesto zostupujúceho Sizyfa: pohyby jeho svalov, pohyby chodidiel, jeho tvár, zovreté pery, výrečný pohľad, keď skúšame prečítať jeho myšlienky. Na čo myslí Sizyfos, keď zostupuje k svojmu kameňu? Táto camusovská otázka ponúka veľa odpovedí a Camus si zvolil tú, ktorá zo Sizyfa robí revoltujúceho človeka podľa Camusovho osobného gusta. „Neexistuje osud, ktorý by sa nedal prekonať pohŕdaním,“ píše francúzsky existencialista. Vidíte Sizyfa inak? Je to v poriadku – sila mýtu je v tom, že ponecháva čitateľom biele miesta, ktoré si môžu vyplniť podľa seba.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.