mramor vo mne odmalička evokoval pocit akéhosi mauzoléa alebo Domu smútku, kam sme ako školáci museli chodiť z povinnosti kvôli nejakým pionierskym sľubom a iným blbostiam. Keď padol boľševický režim, to nepríjemné mravčenie v bruchu vo mne nezmizlo.
S výnimkou Mariána Vargu som tam nezažil jediný dobrý koncert a do kina som chodil radšej niekam inam. Nechápal som tie dlhé nekonečné chodby a obrovské predsália s veľkými šatňami, ktoré mi pripomínali všetky tiez zjazdy slovenských komunistov, ktoré sa tam do Novembra odohrávali.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.