protikorupčný populizmus

Kľúčové udalosti minulého týždňa sa odohrávali v Bielorusku, ťažko bude človek písať o niečom inom. Možný pád „posledného európskeho diktátora“ (poznamenajme, že toto vcelku výstižné a často používané označenie posúva celé Rusko do Ázie, kam naozaj patrí) si želá v Európe asi každý (okrem nejakých Lukašenkových obdivovateľov na Slovensku, ktorých vraj premiér Matovič „do nepríčetna vytočil prijatím odvážneho veľvyslanca Bieloruska vo svojich obľúbených teniskách za pár penez“). 

Nie každý si však pamätá, ako Alexandr Lukašenko začínal. Vyhral voľby v roku 1994, s obrovskou prevahou porazil zlo reprezentované komunistickým kandidátom. V tom čase „vystupoval ako protikorupčný politik, pričom bol vnímaný ako populista bez jasného politického programu“ (konkrétna formulácia pochádza zo stránky atlanticcouncil.org). Možno nezaškodí občas si túto jeho charakteristiku pripomínať. Aby sme nezabudli, ako sa môže vyvinúť protikorupčný populizmus bez jasného politického programu.