moja posledná strana v zošite z dejepisu zo 4. ročníka gymnázia sa končí zápisom našej pani dejepisárky. „To už patrí do doby súčasnej. Predpokladám, že ju raz budeme na dejepise vyučovať ako dobu šuštiakových mafiánov so zlatou reťazou“.

Boli divoké 90. roky, z ktorých si pamätáme podnikateľov karpatského typu a smotánkové elity v červených sakách, ktorých „spoločenská hodnota“ spočívala v tom, že dokážu pri vynaložení čo najmenšieho úsilia „zarobiť“ na čo najväčšie auto. Patrili tam kyselinári či barové strieľačky, súčasť zápasu lokálnych mafiánskych klanov. 

 Výpalníctvo fungovalo ako „samostatné hospodárske odvetvie“. Presne tomu zodpovedala aj politická scéna, ktorú ovládal Mečiar a ktorého praktiky navždy definovali dobu. Prípady ako noc dlhých nožov, počas ktorej sa Mečiarovi podarilo obsadiť štát svojimi gaunermi, ovládnutie spravodajských služieb, únos prezidentovho syna či vražda Remiáša usvedčujú Slovensko z toho, že bolo naozaj mafiánskym štátom.