príbeh Tvojho života je plný zaujímavých udalostí, nečakaných zvratov a šťastných koncov. Pamätám si, ako som vďaka tvojej nezištnej pomoci dostal pochvalu od šéfredaktora za to, že som ešte pred rozpadom Československa urobil výborný rozhovor s jedným z najznámejších poľských disidentov Adamom Michnikom. 

Pravda je však taká, že mal pochváliť Teba, lebo ten rozhovor si vlastne urobil Ty. Nuž čo, odtrhol som ovocie z cudzieho stromu a Ty si sa nesťažoval a ani si ma (asi) neprestal mať rád. Spomínam si na dobu, keď Ťa sfanatizovaní Mečiarovi obdivovatelia pred Primaciálnym palácom mlátili hlava-nehlava a polícia sa na to tak „schvaľujúco“ pozerala a neochránila Ťa. 

Ani po tom si nikdy zo svojho presvedčenia neuhol a bránil si pravdu vždy, keď to bolo treba. Dokázal si vzdorovať nepriazni mnohých mocných ľudí a nakoniec si založil časopis, v ktorom pracujem a ktorý sa teraz pasuje s najhoršou krízou vo svojich dejinách. Vždy si ho nejako zachránil a ani sa niet čomu čudovať. Bolo to tvoje jediné a milované dieťa. 

Teraz stojíš pred obrovským problémom, ktorého pozitívne vyriešenie je oveľa dôležitejšie ako všetko iné.

Infikoval si sa koronavírusom. Hovoríš, že nevieš kedy, kde a ako. Ale to nie je v tomto okamihu až také dôležité. Dnes vidíš, že si si mal možno viac zobrať k srdcu odporúčania, ktoré odzneli v tvojich reláciách z úst mnohých špičkových vedcov. Keď som dnes volal epidemiologičke pani Alexandre Bražinovej povedala mi, že pozná lekárov, ktorí boli presvedčení o tom, že im sa nič podobné, ako sa stalo tebe, prihodiť nemôže. Dnes ležia v nemocnici a prehodnocujú svoje postoje. Tak prehodnocuj aj Ty a hlavne doma a nie v nemocnici.

Milý Štefan, verím, že sa vyliečiš a poučený chorobou sa vrátiš k svojmu milovanému .týždňu a, samozrejme, do Klubu pod lampou, ktorý je a to som v začiatku tohto článku zabudol povedať, Tvojím druhým dieťaťom.