počas týchto časov mi najviac rozjasnil myseľ rozhovor s psychológom a psychoanalytikom Petrom Pöthem. Môžete si prečítať v najnovšom čísle alebo na našom webe. Pozreli sme sa na dve skupiny obyvateľov, ktoré s pandémiou vznikli – vynucovači regulácií verzus popierači vírusu. Nehejtovali sme ani jednu skupinu, iba sme deskriptívne z psychologického hľadiska charakterizovali – situáciu, uprostred ktorej sú dve skupiny ľudí a delia sa podľa toho, ako prijímajú strach, ktorý tu evidentne je, hoci si ho vedome mnohí z nás nepriznávajú.

Zatiaľ čo on si tam cudzopasí kdesi na zadnej obrazovke mysle – pri kalkulovaní a plánovaní nášho života–- a nahlodáva nám najslabšie miesta našej rokmi budovanej mentálnej stability.

Ako napísal Eugen Korda: Tá hnusoba je už v našich mozgoch. Už od začiatku pandémie, ale špeciálne teraz v druhej vlne, ktorá na Slovensku je vlastne vlnou prvou, sa pýtam samej seba: o čom písať, keď nechcem písať k covide? Čo vám napadá, keď sa zhovárate s vašimi priateľmi alebo členmi vašej domácnosti? Riešite aj iné veci ako covidpandémiu, celoplošné testovanie, absurdity konšpiračných teórií? Zastavil sa nám život? Alebo sme sa len zacyklili v bode, keď čakáme na záver tohto filmu ako si po ňom budeme žiť životy ako predtým? Keď počúvam útržky neprívetivých rozhovorov, tak sa pýtam: ako vyjdeme von po pandémii – s akou psychikou?