v prvej chvíli nám Juraj chýbal najmä ako večne usmiaty človek, ako veselý kamarát, ako partner do priateľských debát. Postupne sa však začalo ukazovať, že ešte viac chýba (prinajmenšom mne osobne) ako rozvážny muž a spoľahlivý kolega.
Tých päť rokov nebolo pre .týždeň ľahkých. Redakcia sa personálne takmer úplne obmenila, a to nie raz. Udržať za takýchto okolností kvalitu a kontinuitu nie je triviálna úloha. Som presvedčený, že s Jurajom by to bolo podstatne jednoduchšie.
Juraj mal totiž jednu vlastnosť, ktorú nebolo veľmi vidno. Ja sám som ju videl len asi dva- alebo trikrát (určite aspoň dvakrát, lebo si pamätám, ako som si raz pomyslel: toto je to isté, čo minule). Ani raz to netrvalo dlhšie ako tridsať sekúnd a v ani jednom prípade si nepamätám, o čo presne išlo. Viem len, že vždy to bolo niečo naozaj dôležité.
To, čo sa stalo, bolo toto: Ten veľký veselý usmievavý chlap odrazu zvážnel, veľmi zvážnel. A potom povedal to, čo v tej chvíli bolo treba povedať. Bolo to len pár viet. Znelo to, ako keby hovoril prísne, ale to on nepotreboval. U neho bola dostatočná tá vážnosť. Keď povedal, čo povedať chcel, opäť sa mu vrátil ten úsmev.
Myslím, že viacerí z nás majú občas teologické chvíľky, v ktorých rozmýšľajú, či vôbec môže byť niekto zároveň úplne láskavý aj úplne prísny. Ja o tom už dlhší čas nerozmýšľam. Videl som, že sa to dá. A videl som, že tá prísnosť je úplná. A že je vážnosťou, nie hnevom. A že tá láskavosť mnohonásobne prevláda.
Som za to vďačný.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.