tá frustrácia je pochopiteľná, cítim ju tiež. Cítim ju každý deň tak intenzívne, ako som ju naposledy cítila za komunistov – aj vtedy, aj teraz ma gniavil pocit, že moc si s občanom môže urobiť prakticky čokoľvek. Vtedy v mene sociálnej spravodlivosti. Dnes v mene ochrany zdravia. Jedno i druhé je dobrý ideál. Spravodlivosť v spoločnosti aj ochrana zdravia spoločnosti nielen znie dobre, ono to aj dobré je. Problém nastáva, keď sa v mene dobrých vecí dejú zlé veci. Keď sa v mene spravodlivosti obmedzuje sloboda. Keď sa v mene ochrany zdravia šliape po zákone, po ľudských právach aj po dôvere občanov.
Isteže, toto, čo máme dnes, nie je to, čo sme mali pred Novembrom 1989. Ale receptory, ktoré vo mne vypestoval život za komunizmu, a ktoré vedeli neomylne zachytávať symptómy neslobody a obmedzovania, tie sa teraz vo mne znovu zobudili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.