kostol, fitko, divadlo...

Už týždeň máme otvorené kostoly, divadlá a fitká. Neviem, ako sa to dotklo divadiel, či sú už diváci nabudení, zvedaví a lační po kultúre nastúpení v poradovníkoch na lístky, no dúfam, že áno. V posilňovniach sa opäť svieti. Jeden svalovec na pätnásť metrov štvorcových dvíha ťažké železá, ani čo by inej roboty nemal. Kostoly otvorili svoje brány, tu badať stopercentnú eufóriu v päťdesiatpercentnej kapacite. 

Tešia sa veriaci, ale aj kňazi. Keď vyšla správa o tom, že chrámy otvoria brány, na internete koloval vtip, ktorý situáciu ironizoval s tým, že nič tak nenakopne ekonomiku, ako práve otvorené kostoly. Dobre, je to vtipné, je v tom aj kus pravdy, lebo je jasné, že kostoly nevygenerujú peniaze, nie sú to fabriky. Na druhej strane aj banky krachujú, a tam ide len o peniaze. Lenže kostoly  vygenerujú niečo iné. Znakom kresťana je obrátiť pozornosť od seba k inému človeku. V ňom kresťan vidí Ježiša. V priateľovi i nepriateľovi. Kostoly generujú solidaritu. To v krízovom režime, ale aj v dobe prosperity nie je málo.