donald Trump je prvý prezident v americkej histórii, ktorý dvakrát čelil „impeachmentu“, teda obžalobe zo strany Kongresu. A ak sa prvá obžaloba dala považovať za istú hystériu demokratov, tá druhá je vážnejšia. Nielen preto, že sa k nej pridali aj viacerí republikánski kongresmani. Najmä preto, že dôkazový materiál je nahratý aj odvysielaný všetkými televíziami sveta.

Donald Trump, prezident USA, poslal na Kongres ním rozvášnený dav, vyzbrojil ho slovami, že tam musia byť silní, lebo iba silní vyhrajú, a ešte to poistil návrhom viceprezidentovi Penceovi, aby v rozhodujúcej procedúre neprijal výsledok volieb. Táto priama akcia šéfa výkonnej moci proti kompetencii moci zákonodarnej sa vôbec nemusí nazvať snahou o prevrat. Stačí povedať, že prezident USA sa pokúšal zmeniť súdmi potvrdený výsledok volieb. Najskôr „len“ nebezpečnými rečami o ukradnutom víťazstve, nakoniec aj fyzickou silou davu a návrhom na protiústavné konanie svojho zástupcu.

Jasné, podlé, trestuhodné. Alebo nie?

GETTY IMAGES/AL DRAGO9. január 2021 Washington D.C., USA: Transparent podporujúci odchádzajúceho amerického prezidenta Donalda Trumpa skončil po protestoch pod vodou v bazéne amerického kongresu Capitol Reflecting Pool.

to oni

Zdá sa, že pre mnohých konzervatívcov to ešte stále nie je za hranicou. Aj medzi tými, čo výsledok volieb rešpektujú, sa ujala a rozšírila úvaha, podľa ktorej majú na Trumpovom konaní svoj podiel aj demokrati a širšie liberáli. Pretože sú zradikalizovaní, pretože už dlho svojimi hodnotami ohrozujú samotné základy západnej civilizácie. A tiež, čo majú byť dva príklady z nedávnej praxe, Hillary Clinton predsa tiež nazvala víťaza predošlých férových volieb Trumpa nelegitímnym a demokrati predsa rovnako tolerovali násilné prejavy im blízkeho hnutia Black Lives Matters.

„Ak pôjdu americkí a stredoeurópski konzervatívci ďalej touto cestou, prehrajú rovnako potupne ako teraz Trump.“

Skôr než prejdeme k hlbšiemu problému dnešného sveta konzervatívcov, skúsme sa pri týchto dvoch bodoch zastaviť.

1. Argument, že na Trumpovom správaní a činoch majú podiel liberáli, je na povrchovej rovine triviálne pravdivý. Na hrubé vreco hrubá záplata – to predsa už dávno zľudovelo ako akási múdrosť. No čertovo kopýtko tohto argumentu spočíva v tom, že zo strany kresťanského konzervativizmu ide o prekvapivé opakovanie argumentu archetypálneho Adama, ktorým „vysvetľoval“, prečo jedol zakázané jablko. Lenže – ako je hádam v týchto kruhoch ešte stále známe – Adamova odpoveď „Lebo Eva“ až tak neobstála. Ak podľa konzervatívcov demokrati svojimi hodnotami podrývajú židovsko-kresťanskú kotvu Západu, konzervatívci ju môžu podryť činmi? Lebo veď začali tí druhí? Adamovi to ku šťastiu predbežne nepomohlo a nič nenasvedčuje tomu, že by sa veci odvtedy nejako veľmi zmenili. Teda, ak ešte veríme na univerzálnosť hodnôt v čase.

2. A porovnanie konkrétnych príkladov? Trump poslal dav na Kapitol a od Pencea chcel zastaviť proces uznania volieb, ale keďže aj Hillary nazvala pred štyrmi rokmi novozvoleného Trumpa nelegitímnym a keďže aj niektorí demokrati parazitovali na prejavoch násilia hnutia BLM, nie je dôvod mať pocit viny a už vôbec nie je dôvod ústavne trestať práve pána „America first“. Naozaj? Ak v snahe relativizovať svoje fauly prestaneme robiť rozdiel medzi Clintonovej nemiestnym a falošným slovom, ktorým ukázala neschopnosť vyrovnať sa s prehrou, a medzi reálne vyrieknutým Trumpovým návrhom viceprezidentovi Penceovi neuznať v kľúčovej procedúre výsledok volieb, čo činíme? A ak nevidíme rozdiel medzi viacerými násilnými prejavmi hnutia BLM, na ktorom sa časť demokratov naozaj účelovo viezla, a medzi napadnutím Kongresu v čase, keď ten potvrdzoval výsledok volieb, čo činíme? Vôľu Božiu? Alebo už ani Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu nie je univerzálne platné?

príliš pružný konzervativizmus

Alibistické zhadzovanie viny za vlastné činy na politických oponentov však nie je najväčším zlyhaním konzervatívcov. Je to len prejav niečoho oveľa hlbšieho. Skutočným problémom dnešných konzervatívcov je postupné opúšťanie vlastných hodnôt­  (v mene hodnôt) a ich nahrádzanie čudným oportunizmom.

V mnohých prípadoch sa táto nebezpečná transformácia konzervativizmu začína jeho výrazným zúžením. Mnohým konzervatívcom sú dnes v podstate cudzie veci, ktoré v skutočnosti tvoria úplné jadro alebo aspoň neoddeliteľnú súčasť konzervativizmu. Veci ako úcta k tradičným, časom overeným hodnotám a inštitúciám, nedôvera v ich príliš rýchle zmeny, dôraz na individuálne cnosti a osobnú zodpovednosť – toto všetko je oslabované a často nahrádzané upnutím sa na jediný aspekt konzervativizmu, ktorým je náboženstvo.

SITA/AP/ANDREW HARNIK/24. december 2019 Palm Beach, Florida, USA: Prezident Donald Trump počas štedrovečernej telekonferencie s členmi armády.

Jedným z dôsledkov takéhoto zúženia konzervativizmu je jeho postupná radikalizácia. Keď sme my tí bohabojní a nijaký iný významný rozmer vlastne už nemáme, tí druhí sú takmer automaticky bezbožní a súčasne tiež bez iného rozmeru, ktorý by stál za reč. Politický boj proti nim teda už nie je len politickým bojom, je to rovno zápas o povahu tohto sveta, zápas medzi mýtickými armádami dobra a zla.

V takto vnímanom zápase ide v každej chvíli úplne o všetko. Ak sa potom do čela „síl dobra“ dostane človek popierajúci celým svojím životom a takmer každým svojím slovom konzervatívne cnosti, budeme ho aj tak podporovať, pretože tí druhí sú od diabla, a to je ešte horšie. Že je to podvodník, klamár, tupec a neokrôchanec, to nám síce nevonia, ale nie až tak, aby sme ho nepodporovali. Keď nemáme nikoho lepšieho, čo iné ostáva?

Pritom práve skutočnosť, že konzervatívci príliš často nemajú nikoho lepšieho, by mala biť na poplach od rána do večera. Ako je možné, že konzervatívnych voličov nevedia dostatočne zaujať seriózni politici? Ako je možné, že proti démonizovaným oponentom postavia ako lídra zlovestného klauna, u ktorého je smiešna a zároveň strašidelná takmer každá grimasa, status alebo tweet? Ako je možné, že voliči takéhoto lídra neodvrhnú, ale opakovane húfne volia? Nesvedčí to o absencii niečoho podstatného? Nie je teda dnešný konzervativizmus oklieštený a zredukovaný už len na karikatúru seba samého?

Veď keď už pre nič iné, tak aspoň kvôli svojim deťom by konzervatívci nemali dopustiť, aby sa do čela krajiny dostal človek zákerný, podlý a hlúpy. Alebo si myslíme, že prezident či premiér už nemá byť pre deti vzorom? Lebo – dokonca bez ohľadu na to, čo si myslíme – on vzorom je. V osobe lídra vždy vlastným deťom ukazujeme, čo si na ľuďoch ceníme a aké ľudské vlastnosti preferujeme.

GETTY IMAGES/SAMUEL CORUM5. január 2021 Washington D.C., USA: Podporovatelia Donalda Trumpa sa zhromažďujú pri budove kongresu.

Ak sa v boji proti „boľševikom“, Ficovi či Babišovi necháme viesť niekým ako Donald Trump, potom vlastným deťom ukazujeme presne ten príklad mravného relativizmu, proti ktorému akože bojujeme. Ak sa hoci aj v boji proti „prisluhovačom diabla“ necháme viesť takýmto človekom, potom podávame nezvratné svedectvo, že my sami sme už diablovi podľahli. Už nás má, už nielenže hrešíme, ale už sme na to aj hrdí, a dokonca sa tým chválime. Volá sa to pýcha.

problém napravo od stredu

Neférová argumentácia konzervatívcov o Trumpovom konaní nasvietila tento problém novým svet­ lom, ale táto argumentácia nie je skutočným prob­lémom súčasnosti. Táto hanba bude o chvíľu minulosťou. Omnoho hlbším problémom sa naozaj javí priamo podstata dnešného konzervatívneho prostredia.

Čoraz nástojčivejšie sa objavuje rovnaká znepokojivá otázka: Čím to v skutočnosti je, že republikánsku či širšie konzervatívnu agendu dnes vo viacerých kútoch sveta vrátane toho najmocnejšieho reprezentujú karikatúry pôvodnej umiernenosti, inkluzivity a rešpektu k realite? Prečo prišli Trump, Kaczynski či Orbán, nehovoriac o česko-slovenských špecifikách s tvárami OĽaNO, Okamuru, Sme rodina, Klausa mladšieho či KDH. Čo sa nám to stalo?

Rýchla odpoveď znie – globalizácia, odchádzanie istôt, rýchle zmeny spôsobu života aj zmeny konsenzu o kľúčových hodnotách vytvorili túžbu mnohých konzervatívnejšie zmýšľajúcich ľudí, predovšetkým veriacich, že krásny svet včerajších istôt treba vzkriesiť a potom už navždy ubrániť. A že ak to nedokázali ich pôvodní, v zásade uhladení lídri, možno to vybojujú noví excentrici. Ako sme konštatovali, je to pokus odsúdený na krach, ale niečo na tom vysvetlení je.

Existuje však aj menej rýchla odpoveď na otázku, prečo sa z pôvodne umiernených a inkluzívnych prostredí konzervatívcov postupne stávajú kmeňové bojové útvary, považujúce každý iný hodnotový svet – vrátane sveta liberálov – za nepriateľské územie, ktoré treba dobyť trebárs aj pomocou barbarského Trumpa. Táto odpoveď si vyžaduje trochu odvahy, pretože sa týka osobných presvedčení, nie aktuálnych politických preferencií. Neodhalí ju žiaden výklad prchavého sporu o Trumpa, ale omnoho trvalejší spor.

Téza by mohla znieť nasledovne: O čo menej je v západnom svete slobody prijímaná stáročná predstava Boha ako Sudcu, ktorému ide o morálku a ktorému sa treba podvoliť, o to viac si práve túto priúzku predstavu Stvoriteľa osvojujú rôzne konzervatívne prostredia v úpornej snahe zachrániť kresťanstvo (a možno aj svoju civilizačnú dominanciu). Zachraňovať Boha je vo svete skazy povznášajúce a omamné. No keďže západný svet a liberáli sa nepodvoľujú, Boh týchto konzervatívcov je čoraz užší, často už iba protipotratový. Všetci ostatní v takto zdeformovanom svete prestávajú byť spojencami v zápase o slobodu, ako ešte donedávna, a stávajú sa po komunistoch ďalšími nepriateľmi, ktorých treba na hlavu poraziť. Navonok ide o „boží boj“ konzervatívnych prostredí, v skutočnosti to však môže byť len smutný prejav ich vnútornej neistoty a najmä prekvapivo malej viery, ktorá je nahrádzaná morálnymi nárokmi.

Prečo existuje masívna podpora evanjelikálnych kresťanov pre hodnotovo vykorenený trumpizmus, ale aj radikalizácia časti poľských katolíkov, Orbánova spasiteľská premena, koketovanie mnohých našich veriacich s Kotlebom, Harabinom či Kollárovým hnutím a tiež neschopnosť českej či slovenskej katolíckej cir­kvi spravodlivo rozlíšiť medzi Zemanom a Schwarzenbergom či medzi Šefčovičom a Čaputovou? Bolo by to v súvislosti s navonok deklarovanými hodnotami týchto zväčša katolíckych prostredí nepochopiteľné, no ak ide o ich zúfalú snahu zachrániť cez úzky koncept Sudcu svoju morálnu dominanciu, potom je trochu zrozumiteľnejšie, že na to použijú akokoľvek škaredé spojenectvo.

Ak pôjdu americkí a stredoeurópski konzervatívci ďalej touto cestou, prehrajú rovnako potupne ako teraz Trump. A pritom by stačilo tak málo – menej strachu a viac univerzálnejšej, teda katolíckejšej lásky k svetu.

 Pán Joe Biden, držíme palce.