akokoľvek prospešne môžu pôsobiť nové sociálne programy alebo akokoľvek politici nastavia daňový mix, v konečnom dôsledku je pre občanov najdôležitejšia celková výška daňového zaťaženia - a teda to - koľko im zostane v peňaženke po odpočítaní všemožných druhov daní a odvodov.

Daňovú brzdu autor tohto textu za výborný nápad, no ako sa dalo čakať, na nápad sa okamžite spustila spŕška kritiky. Nižšie sa teda skúsime vyvrátiť niektoré kľúčové argumenty, ktoré uvádzajú odporcovia daňovej brzdy. 

1. Výška daňového zaťaženia nie je podstatná. V niektorých krajinách s vysokými daňami je kvalita života vysoká a v iných krajinách s nízkymi daňami je kvalita života nízka

Je pravdou, že medzi výškou daňového zaťaženia a životnou úrovňou nie je priamy vzťah. No ten nie je ani medzi snahou mieriť na terč a trafením do čierneho. Totiž, existujú ľudia, ktorí sa pri strieľaní nepozerajú na terč a so zaviazanými očami napriek tomu trafia do čierneho. Znamená to, že by si mal každý, kto chce trafiť do čierneho, zaviazať oči? Nie, akokoľvek zle mu ide strieľanie, so zavretými očami mu pôjde  horšie. 

Podobne je to aj s daňovo-odvodovým zaťažením. Zvyšovanie daní samo o sebe znižuje prosperitu. No o celkovej prosperite rozhodujú minimálne 3 ďalšie faktory. 

Prvým sú iné štátne zásahy do ekonomickej slobody. Napríklad, škandinávske štáty sú dobre známe svojimi vysokými daňami. Ale už menej sa spomína, že tieto štáty sú v sumáre podstatne ekonomicky slobodnejšie ako Slovensko. Ako je to možné? Jednoducho, výšku daňového zaťaženia tieto štáty kompenzujú menšou regulačnou záťažou podnikateľského prostredia, lepšou ochranou iných vlastníckych práv alebo štíhlejším zákonníkom práce. Fanúšikovia škandinávskeho modelu napríklad zrejme zabudnú povedať, že Švédsko nemá minimálnu mzdu. Koniec koncov, keby bola ekonomická sloboda len o výške daňového zaťaženia, najslobodnejšia by bola Severná Kórea, v ktorej formálne nie sú žiadne dane. 

Druhým faktorom je kultúra v danej krajine. Aj keby boli zákony, vrátane tých daňových, vo všetkých krajinách na svete rovnaké, oveľa viac by prosperovali krajiny, v ktorých si ľudia cenia hodnoty čestnosti, pracovitosti a inteligencie. Koniec koncov, zákony sú prinajlepšom pomocnými kolieskami pre dodržiavanie týchto zvykov. Keď ich ľudia v sebe nemajú, zákony zostanú v lepšom prípade len bezcennými zdrapmi papiera a v horšom kladivom na politických oponentov. 

Tretím faktorom je výška bohatstva. Spomínané škandinávske krajiny nezbohatli vďaka tomu, že zvýšili dane a následne vybudovali štedrý sociálny štát. Bolo to presne naopak - tieto krajiny najskôr zbohatli a až potom si mohli dovoliť luxus štedrých sociálnych programov. Niektoré krajiny, napríklad Slovensko, si nestihli vybudovať podobne veľké bohatstvo a akékoľvek zvyšovanie daní im vytváranie bohatstva len sťažuje. Inak povedané - prerozdeľovanie je krásny cieľ, no ešte dôležitejšie je bohatstvo vytvoriť. 

2. Vyššie dane môžu pomôcť lepšie prerozdeliť bohatstvo od bohatým k chudobným

Podľa niektorých kritikov môže daňová brzda brániť spravodlivému prerozdeleniu majetku medzi občanmi. Vyššie zdanenie vraj môže pomôcť tomu, aby sa časť bohatstva dostala od bohatých ku chudobným.