kamarátka potom, z času na čas, posielala našej rodine balíky. Ostražití colníci ho často, aj v našej neprítomnosti, rozbalili. Niektoré veci zhabali, niektoré rovno ukradli. Obzvlášť milovali doláre, ktoré pozorné oko colníka vždy našlo a skoro vždy ho dotyčný colník aj ukradol. Keď nie, tak sme „tvrdú menu“ museli odniesť do banky a vymeniť za také papieriky, ktoré sa volali bony. A potom, približne tak ako to teraz funguje s gastrolístkami, sme sa mohli vybrať do špeciálneho obchodu a nakúpiť za tovar vyrobený na nepriateľskom západe.
Podobne to fungovalo aj s listami. Na hlavnej pošte bolo utajené oddelenie, v ktorom Štátna bezpečnosť listy sústreďovala, nezákonne otvárala, čítala a často kradla ich obsah – zvyčajne peniaze. Veď aj eštebáci boli len ľudia a potrebovali niekde kúpiť nedostatkový tovar. A nekontrolovali sa len listy putujúce k nám z kapitalistickej cudziny. Súkromie vlastných občanov bolo tejto inštitúcii a samozrejme aj Komunistickej strane, ktorej verne slúžila, ukradnuté. To všetko sa tu dialo celé desaťročia.
Teda aj v čase, keď JUDr. Fico vstúpil do Komunistickej strany a o týchto praktikách musel vedieť. Vtedy mu to zjavne neprekážalo. Aspoň som nikde nenašiel ani zmienku o tom, že by proti takýmto praktikám protestoval. Ale teraz prišiel jeho čas.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.