aby sme našli odpoveď na túto otázku, musíme sa pozrieť do dejín. Slovensko za svoju existenciu zažilo niekoľko podôb zla pri moci. Od Tisovho vojnového štátu, ktorý bol podriadený Hitlerovi, ale ktorý konal zlo iniciatívne, aj nad rámec tejto podriadenosti, dokonca Hitlerovi ešte platil za vývoz vlastných občanov na smrť. Cez komunistickú diktatúru, ktorá nastupovala s peknými sľubmi sociálnej spravodlivosti, ale hneď sa pustila do svojho ničivého diela a strašným spôsobom zdecimovala inteligenciu, duchovných, podnikateľov, roľníkov, všetkých, ktorí sa o niečo usilovali a pokúšali sa pozdvihnúť seba a svoje okolie. 

Cez mečiarovskú garnitúru, ktorá v 90-tych rokoch 20. storočia sľubovala všetko možné od národnej emancipácie Slovákov až po akúsi bájnu ekonomickú a politickú nezávislosť, miesto medzi Západom a Východom, ale v skutočnosti doviedla krajinu do zovretia mafiánskych štruktúr, s ktorými sa ochotne prepojila. Cez ficovskú garnitúru, do ktorej – nezabúdajme – patril Peter Pellegrini a ktorá sľubovala sociálne istoty, ale opäť len vrhla Slovensko do pažeráka mafie.

Medzitým sa vyskytli kratšie záblesky nádeje: reformy, vstup do EÚ a do NATO, pokusy o slušnú politiku, ktoré sa nie vždy skončili úspechom, snahu o pevné ukotvenie Slovenska v tom civilizačnom priestore, kde platia dohody, sľuby a zmluvy nie sú kusom papiera. Kde slovo niečo znamená.  Žiaľ, všetko to boli len krátke záblesky. Treba však povedať, že zakaždým nás posunuli skokom dopredu a ich účinok je dlhotrvajúci – pôsobí stále, aj v tých nešťastnejších obdobiach, keď sa zdá, že Slovensko nepostupuje, ale kĺže sa dozadu.