dve veci boli jasné, už keď sa Igor Matovič stal ministrom financií. Jedna: Je jedno, kde sedí, zovšadiaľ sa snaží určovať témy pre Slovensko tak, aby sa o ňom hovorilo. Druhá: Máme limitované možnosti, ako sa proti tomu brániť.

Overili sme si to v praxi viackrát. Pri povinnom plošnom testovaní, ktoré presadzoval silovo dovtedy, kým sa mu nevyhovelo, pretože to bola jeho „atómová zbraň“, dieťa jeho predstavivosti, jeho geniálny nápad, ktorý mu mal vyniesť svetový úspech a slávu. Vznikla z toho skôr svetová hanba, alebo teda bola by vznikla svetová hanba, keby sme boli väčší, významnejší a keby sa nami niekto mal energiu v tomto pandemickom období zaoberať. Dostatočne svetovo hanebné je, že geniálnu Matovičovu stratégiu nikto na svete nezopakoval, hoci zúfalstva z pandémie bolo všade dosť a iste teda bolo i dosť vôle vyskúšať naozaj skoro čokoľvek pre jej zastavenie. Geniálny ťah proti pandémii, ktorý nevyšiel – lebo nebol nie že geniálny, nebol ani racionálny.