poslancami sa celkom nečakane stávali kuriči, väzni či rôzne podivné existencie, ktoré za ich dlhé vlasy a lásku k slobode tvrdo prenasledovala komunistická Štátna bezpečnosť. Teraz, oblečení zväčša v tom, v čom boli zvyknutí chodiť celý život, teda v otrhaných texaskách a vyťahaných svetroch, prijímali zákony, ktoré mali od gruntu zmeniť celé Československo. A aj ho menili, treba dodať. 

V priestoroch, kde sa odohrávali doslova dejinné udalosti neplatili prakticky žiadne obmedzenia. Do bufetu, v ktorom časť poslancov trávila oddychový čas v rokovaní pri poháriku (pohárikoch) vína či niečoho tvrdšieho, mala novinárska obec úplne voľný prístup. Práve tam vznikalo mnoho zaujímavých rozhovorov a z potrundžených poslancov sa tam poľahučky „páčili utajované“ informácie. 

Popravde, nielen zástupcovia ľudu sa tu často priviedli do stavu alkoholického omámenia. Celkom dobre sme im v tom sekundovali aj my, chamraď novinárska. Bolo však jasné, že tento stav nemôže trvať dlho. Po tom, ako sa Národná rada presťahovala do novej budovy, sa začali podmienky sprísňovať. Na rad prišli akreditácie, novinárom zakázali vstup do bufetu, ktorý priamo susedí s rokovacou sálou, nebohý predseda parlamentu Pavol Paška dal uzamknúť chodby, ktoré viedli ku kanceláriám, poslaneckým klubom a rokovacím miestnostiam parlamentných výborov. Novinári nikdy neprotestovali. Bolo jasné, že nejaký poriadok musí v budove fungovať a že aj poslanci potrebujú priestor na súkromie.