život nejde vždy tak, ako by mal, a človeku sa zdá: Aj robím všetko, čo mám, aj mi to nevychádza. Hokej na tom nie je inak. Ako každá ľudská činnosť, vyžaduje si oddrieť množstvo tvrdej roboty, vykonať množstvo povinných krokov, nič neoklamať, poctivo si priznať chyby a pokorne sa z nich poučiť. Potom môžeme čakať, že príde dobrý výsledok.
A jasné, že nepríde hneď, ba niekedy hrá rolu aj smola. Lenže my sme si tu zvykli vytvárať zo smoly akúsi mystickú kategóriu, ospravedlňovať ňou vlastnú lenivosť a nepoctivosť. Aj v hokeji to tak často fungovalo – ešte si pamätáme na vyjadrenia našich hokejových hviezd, že veď tréner si povie, ale oni si aj tak urobia hru po svojom. Výsledky, pravdaže, potom tomu aj zodpovedali. A zvaľovalo sa to na smolu. Alebo na objektívne príčiny. (Kto zažil socializmus, ten vie, že pojem objektívne príčiny sa používal vždy, keď sa nemohlo či nechcelo na plné ústa pomenovať dôvody zlyhaní. A kto zažil socializmus, ten si pamätá, že za objektívnymi príčinami sa vždy skrývali systémové príčiny – systém bol nanič, tak produkoval zlyhania.)
Ešte je skoro hodnotiť celý šampionát a už vôbec sa nedajú hodnotiť celkovo výkony nášho tímu. Ale: to, čo sme videli a nevideli v zápasoch s Bieloruskom a Ruskom (a s miernym povzdychom aj s Britániou), dáva peknú, skromnú, realistickú nádej.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.