ľudská prirodzenosť nás inštinktívne núti brániť toho, koho vnímame ako slabšieho. Lenže v tomto konkrétnom konflikte zástancovia Palestínčanov prehliadajú inú zjavnú slabosť Gazy –  akceptáciu radikalizácie svojho obyvateľstva militantnými islamistami.

Teroristická skupina Hamas pritom útočí nielen proti izraelským civilistom, ale aj proti Arabom, ktorých doslova využíva ako živé štíty. Kto stojí na strane týchto obetí? Mnohí z nich sú pritom samotní Palestínčania, voči ktorým Hamas brutálne zasahuje, ak nesúhlasia s ich militantnou politikou. Nehovoriac o atakoch voči ženám odmietajúcim zahaľovanie, afinitu k fašizmu, glorifikáciu Adolfa Hitlera za jeho „úspechy pri vyhladení Židov“ a podobne. Pri obhajobe Palestínčanov to časť západnej verejnosti akosi selektívne prehliada. Automaticky vidia „silný Izrael“ ako Goliáša stojaceho proti „slabým Palestínčanom“.  Počas konfliktov za posledných 70 rokov zomrelo viac Palestínčanov ako Izraelčanov.  Pravda je aj to, že pôda pridelená Palestínčanom sa stále zmenšuje a chýba im štátnosť, čo ich, samozrejme, frustruje.

Na príčiny tejto situácie však treba hľadieť realisticky aj z historického hľadiska a neponáhľať sa s odsúdením Izraela. Racionálny človek by sa mal rozhodovať na základe kriticky spracovaných faktov, nielen emocionálne. Dnes to však vyzerá, akoby sa na sociálnych sieťach súťažilo o titul „hlavnej obete“. Vzniká dojem, aký občas zažívame na športových podujatiach, kde v nás „fandenie“ slabším vyvoláva pocit morálnej nadradenosti podobný tomu, aký cítime, keď prispievame chudobným na charitu. Za tendenciou stáť automaticky na strane obete, hoci len domnelej, môže byť aj obyčajná sociálna potreba udržiavať rovnováhu vo svete alebo prosto len hodnoty, v ktorých sme vychovávaní podľa princípu neubližovať slabším.