na výsledok volieb 2020 sa dalo pozerať troma spôsobmi.

Časť verejnosti mohla veriť, že Slovensko nimi nastúpi nielen na cestu k elementárnej spravodlivosti a férovosti, ale aj k reformám školstva a zdravotníctva, k rehabilitácii kultúry, k podpore vedy a k celkovej premene zanedbanej krajiny. To boli tie nafúkané reči o najlepšej vláde od roku 1989. Nestalo sa, pretože na takú hlbokú zmenu koalícia vedená tandemom OĽaNO a Sme rodina mentálne nemá.

 Realistickejšie uvažujúci ľudia rozumeli osobnostným deficitom novej zostavy, a tak dúfali aspoň v to, že táto garnitúra síce nemá na reformy, no skoncuje s uneseným štátom a zavedie do verejného života férovosť. Toto sa čiastočne darí, mnohí únoscovia štátu už čelia spravodlivosti a iní sa jej obávajú, čo je v podmienkach Slovenska nevídaná vec. Ale ani na férovosť vo verejnom priestore ešte nemáme. Vylučujú ju plagiáty vo vláde, urážanie vedcov, primitívne stranícke nominácie, vážne braný podpredseda Hollý, veselý pán Mičovský či pokleslý jazyk viacerých koaličných lídrov voči kritikom z vlastných radov.