v 70. rokoch minulého storočia dokázali petržalské dvory, na ktorých sme s kamarátmi trávili svoj skutočný život, vyprázdniť len tri udalosti – hokejové a futbalové majstrovstvá, Dietlove seriály a – Lasica so Satinským. No zatiaľ čo pri športe a Dietlovi to bolo pochopiteľné, pretože išlo o masovú zábavu, v prípade Lasicu so Satinským išlo takmer o paramormálny jav. Ich inteligentný humor a viacvýznamové dialógy zbožňovali profesori a lekári rovnako ako my, deti zo štvrte pracovníkov Matadorky. V tie večery nebol hrdinom dvora najväčší silák či najšikovnejší hráč, ale ten z nás, kto vedel najviac nových replík naspamäť.

sloboda v neslobode

V 60. rokoch bolo uvoľňujúce sa Československo napriek železnej opone súčasťou celosvetového výbuchu tvorivosti. Vznikali skvelé kapely (u nás napríklad Collegium Musicum, ale aj Golden Kids), točili sa legendárne filmy (napríklad tie Formanove), vznikala silná literatúra vrátane poézie, ožilo celé umenie. A prišli aj Lasica so Satinským. Nadväzovali na niektoré české vzory, ale priniesli aj niečo vlastné. Ich vystúpenia, hry a dialógy, ako Pod lampou presne popísal literátny vedec Peter Zajac, zmazali rozdiel medzi vysokým a masovým umením. Boli natoľko sofistikované, že oslovovali intelektuálov, a súčasne natoľko zrozumiteľné, že ich milovali aj jednoduchí ľudia. Ale neboli takí z kalkulu. Boli takí z geniality. Ich vtedajšie dialógy – a je to už vyše 50 rokov – sú dodnes silnejšie než väčšina súčasnej produkcie.

Celý vtedajší kultúrny rozlet Československa však v roku 1968 zastavili ruské tanky a ich domáci kolaboranti. Miloš Forman emigroval, Marta Kubišová bola zakázaná, Karel Kryl mohol spievať už len z Mníchova. Lasica so Satinským ostali, a boli dve desaťročia ponižovaní zákazmi a najmä povoleniami vystupovať. 

Bola to hrozná doba, v ktorej vládli primitívni oportunisti, ako bol Biľak spolu s inteligentnými oportunistami, ako bol Válek. Komunistický režim chcel vtedy všetko slobodné zlomiť – cez vynucovaný súhlas s ruskou okupáciou, hrozbu straty kariéry, zamedzenie vzdelania detí, a ak sa inak nedalo, tak aj cez väznenie. Umelcov, vrátane tých najlepších, ponížil aj Antichartou. 

Výsledkom tej doby bola oficiálna kultúra, pritakávajúca neslobodnému režimu. To bolo Tridsať prípadov majora Zemana, Lauferova óda na teroristu, inscenácie o sceľovaní pôdy, tupý dohľad nad cirkvami, spievanie hviezd na zjazdoch KSČ, a aj dietlovky vrátane Švorcovej Ženy za pultom. Ešte horším výsledkom však boli nevyužité dary a umelecky stratené roky tých najtalentovanejších duší národa. Vrátane Lasicu so Satinským. 

Mohli tvoriť, keď to nekultúrny režim dovolil, ale len občas, a vždy len medzi riadkami. Bolo síce divácky vzrušujúce medzi tými riadkami čítať, bolo to oslobodzujúce a hlboko to ovplyvnilo aj matadorské sídliská. No už len ono čítanie medzi riadkami bolo prijatím ponižujúcej hry. Bavili sme sa, ako sme režim inteligentne obišli. Ale neobišli.

Ten režim sa voči dvom géniom strašne previnil. Až tak, že ich tým mohol zničiť. Ale nezničil. Oni dvaja nám ho, naopak, pomohli prežiť.

sloboda v slobode

Keď komunizmus padol, pre Lasicu a Satinského už mohlo byť neskoro. Dvadsať rokov ponižovania z nich mohlo urobiť zatrpknutých géniov alebo zlomených cynikov. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Aj v slobode vytvorili krásne hry, postavy (nezabudnuteľný zostane Lasicov Cyrano), filmy aj hudbu, a pritom sa nevyhýbali verejnému sporu o podobu Slovenska, hoci tým na seba privolali zlobu mečiarovcov aj nacionalistov. Hru medzi riadkami už nikdy nehrali. Milan Lasica bol napríklad dlhé roky stĺpčekarom tohto časopisu. A jeho Bodka Milana Lasicu sa stala rámcom dobrého vkusu.

V tom čase som mal možnosť Milana Lasicu spoznať aj trochu osobnejšie. Väčšina ľudí si myslí, že bol trochu neprístupný, akoby sa pozeral z výšky. Mne sa však zdal úplne iný. Jeden čas sme sa vždy na konci roka stretávali sami dvaja na belgickom pive. A keď sme ako poslední odchádzali, úplne som zabúdal, že sa lúčim s tým géniom, ktorého som ako chlapec na dvore napodobňoval. Mišo Kaščák teraz Pod lampou povedal, že Milan Lasica bol krehkáč. Mne napadol pojem ostych.

sloboda v láskavosti

Posledné roky života často ukážu, kto je kto. Vekom sa vraj zosilní to, čo je v človeku naozaj dominantné.

Milan Lasica bol posledné roky profesionálne výrazný v speváckej spolupráci s Bratislava Hot Serenaders a v obnovenom koncertnom podaní albumu Bolo nás jedenásť. Boli to vynikajúce tvorivé počiny. On samotný nedávno povedal, že ako spevák sa cíti najlepšie. Výrazná bola aj jeho rola glosátora v Zlatých časoch Eleny Vacvalovej, čo je zriedkavý príklad vkusnej verejnoprávnej zábavy. V uvedených spoluprácach, ale vlastne vo všetkom, čo posledné roky robil, mal pritom zaslúženú pozíciu všeobecne uznanej legendy. Kto teda bol Milan Lasica? Bol geniálny umelec, bol etalón dobrého humoru, a bol aj strážca nášho vkusu. Ale keď som si teraz znovu pozrel jeho vystúpenie na prázdnom letisku s Dorotou Nvotovou a keď som si pospomínal, čo z neho posledné roky išlo na pódiách aj v osobných rozhovoroch, tak u tohto introverta to bola prekvapujúco najmä radosť, prajnosť a láskavosť voči ľuďom. 

Smrť porazí len láska. Milan Lasica je nesmrteľný.