radosť iná: olympijská

Z času na čas si treba dať dobré správy, najmä v období, keď sa šermuje deltou, gamou a celkovo začíname mať až nepríjemný prehľad o gréckej abecede v naskrze neantických súvislostiach. Antické súvislosti sú o to príjemnejšie: olympijské hry. V čase uzávierky tohto čísla .týždňa má Slovenská republika dve medaily. Zlatú vybojovala Zuzana Rehák Štefečeková v trape. Fotografia strelkyne so zbraňou pritisnutou k perám je krásnym symbolom umiestnenia, na ktoré mala rodáčka z Nitry už ozaj nárok. Z Pekingu (2008) aj z Londýna (2012) si totiž priniesla strieborné medaily. Prvý kov z tejto olympiády je teda jej. Druhý – striebro – zavesili na šiju kajakárovi Jakubovi Grigarovi za umiestnenie vo vodnom slalome a Slovensko sa z neho potešilo v piatok ráno. Takáto radosť by sa nám zišla aj častejšie. Ono to totiž vyzerá, že realita je čierna či sivá, ale práve v mizérii svietia úspechy o to jasnejšie. Bravo!

„Za prítomnosť Penty v tomto priestore nemôže nikto iný ako štát, darmo sa (občas) tvári, že sa s ňou chce porátať.“

radosť z Karibiku: diktatúra sa (azda) otriasa

Kuba sa vyhlasuje za ostrov slobody a je to irónia polstoročia. Odkedy tam moc uchvátil klan Castrovcov, za slobodnú sa nedá označiť (a to ani za predošlého vládcu Batistu si voľnosť veľmi neužila). Karibik je, samozrejme, iná geopolitická lokácia ako Stredná Európa, i tak je ôsmym divom sveta, že tam pretrváva marxisticko-leninská diktatúra ako z dystopického komiksu. V posledných mesiacoch však stúpa frustrácia Kubáncov, vygradovaná aj pandémiou, aj celkovým úpadkom, aký je pointou každého pokusu o nastolenie proletárskej diktatúry. Kuba zažila v júli najväčšie protivládne protesty od revolúcie Fidela Castra v roku 1959.