klasickou ukážkou prevahy biča nad cukrom sú všetky totalitné režimy. Teror, vraždenie, súdne a iné prenasledovanie majú zabezpečiť poslušnosť občanov bez veľkej potreby nejakých odmien. Isto, kto poslúcha, ten prežije, prípadne mu je dovolené pracovať, jeho deťom študovať, môže občas aj niekam cestovať. Ale tento malý kúsok cukru je vyvážený veľkým bičom hrozby, že ak vybočí čo i len trošku z radu, ak nebude úplne lojálny k systému, o všetky výhody môže hocikedy prísť. 

V normálnom demokratickom režime sú cukor a bič v rovnováhe. Ak občan dodržiava zákony a ďalšie aj nepísané pravidlá, štát sa mu nestará do života a umožňuje mu slobodne si v rámci zákonného rámca robiť čo chce. Funguje spoločenská dohoda, podľa ktorej občania poslúchajú tam, kde je to pre dobro celku nevyhnutné a štát je skôr v pozícii ochrancu ich slobody vo všetkých ostatných prípadoch.

„Igor Matovič – človek, ktorý povýšil notorické verejné klamanie na štandard.“

Opačným extrémom je dnešná, nielen slovenská, realita. Občania, ktorých za 30 rokov od pádu miestnej totality nikto nenaučil, čo to vlastne znamená byť slobodný, majú pocit, že akýkoľvek zásah štátu do ich slobody je prejavom drsnej totality. A partia populistov, príliš zbabelých na to, aby si nepopulárnymi, ale život zachraňujúcimi opatreniami pohnevala svoj potenciálny elektorát, ich v tom vytrvalo podporuje. Neuvedomujúc si, že tým sami prispievajú k demontáži normálneho modelu demokratického štátu. 

Niet lepšieho príkladu tejto demontáže, ako je Igor Matovič. Človek, ktorý povýšil notorické verejné klamanie na štandard. Človek, ktorý je etalónom bezzásadovosti a absencie akýchkoľvek hodnôt, ktoré by v politike presadzoval.