napriek emóciám je v otázkach viny a trestu vždy znovu nevyhnutné zachovať si racionálny prístup. Ten hovorí, že žijeme v slobodnom svete, kde je každý chránený zákonom – a to dokonca tak, že ak vzniknú pochybnosti, idú vždy v prospech podozrivých. Nemusí sa nám to občas páčiť, môžeme pritom dospieť k spravodlivému hnevu, ale len toto garde umožňuje, že o vine a treste nerozhodujú naše osobné sympatie, politici ani verejná mienka. Tá jediná vždy rozhoduje o voľbách, ale nikdy nesmie rozhodovať o verdiktoch viny. To je dôležitý rozdiel medzi slobodou a diktatúrou más – proletárskych, náboženských, pokrokárskych či iných.

„Nepotrebujeme pomsty, potrebujeme len dôveru v spravodlivosť. “

Až po tomto A je možné povedať aj B – keďže Žilinkova prokuratúra nenechala rozhodnutie na súdy, a dokonca išla proti rozhodnutiam viacerých z nich, ukázala tým sama na seba. Ako chce vysvetliť, že využitím mimoriadnej právomoci na poslednú chvíľu nešlo o nadprácu v prospech podozrivých, ale o dozor nad zákonnosťou? A ako chce vysvetliť, že na poslednú chvíľu obišla súdy? Bola to taká zjavná nezákonnosť, že to musela urobiť? Prečo to potom nevidela skôr? A ako je potom možné, že viacero vyšetrovateľov, dozorujúcich prokurátorov a napokon až 9 rôznych sudcov tú zjavnú nezákonnosť nevidí dodnes? A ešte raz – prečo to v prípade exšéfa SIS urobila GP naozaj až tesne pred podaním obžaloby? Je známe, že na súde by už nemala na prípad dosah, keďže ten patrí špeciálnej prokuratúre. Zachraňovala niekoho na poslednú chvíľu? To je zákonnosť?