príbeh kresťanstva a jeho dopad na dejiny je gigantický. To, čo sa začalo ako osobný vzťah dvanástich väčšinou jednoduchých ľudí s ich Učiteľom, postupne zmenilo podobu svetových dejín, slobody, kultúry, vzdelanosti, zákonov aj morálky.

Keď prestali byť prví nasledovníci Krista prenasledovaní a cisár Konštantín v štvrtom storočí povolil kresťanstvo ako oficiálne štátne náboženstvo, bola to dobrá správa. Obdobie mučeníkov však vystriedala éra kresťanských panovníkov, čo prinieslo spor, ktorý sa odvtedy ťahá až podnes. Nakoľko môže byť kresťanstvo, ktorého jadrom je slobodný vzťah, súčasťou moci?

Dejiny preukázali slabé miesta tohto vzťahu. Vynucované kresťanstvo toho či oného vierovyznania bol strašlivý hriech, opakované poklonenie sa sile a zlatu tiež. Asi najhorším dôsledkom mocenského kresťanstva je však obraz, ktorý to postupne vytvorilo o samotnom Bohu. Nebadane to prestával byť milosrdný Stvoriteľ, ktorý svoje hriešne stvorenstvo nadovšetko miluje, a začal to byť panovník, ktorý ho z pozície moci odmeňuje alebo trestá. Bolo ľahšie prispôsobiť Boha sebe, než prispôsobiť seba Bohu. Lenže z kresťanstva ako slobodného vzťahu sa tým stala Mocnárom vynucovaná povinnosť. Buď, alebo, nebo alebo peklo.

Bolo len otázkou času, keď to prestane fungovať. Našťastie už prestalo, akokoľvek sa hierarchie bránia.

Pápež František je darom z nebies. Ale nie pre skromnosť, bezprostrednosť, záujem o slabých či solidaritu s trpiacimi. To všetko je na ňom sympatické, provokujúce a inšpirujúce. Ale jadrom pápeža Františka je milosrdenstvo, ktorým presne odráža realitu svojho zraniteľného, nežného a občas bezmocného Boha. Toho, ktorý nevečeral s dvanástimi poslušnými poddanými, ale so zlyhávajúcimi priateľmi.

Slovensko má šancu čosi zažiť. Buenos días, František.