fakticky zrušil uplatňovanie lustračného zákona, ktorý ukladal, že v silových zložkách štátu nemôžu pracovať bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a ani ľudia, ktorí s ňou vedome spolupracovali. Vo vznikajúcej tajnej službe tak mohlo začať pracovať mnoho ľudí s temnou minulosťou a pokrivenými charaktermi. Tu niekde je počiatok  hnilobného procesu, ktorý ju časom zachvátil.

Na úvod niekoľko príkladov, ako proces pokračoval.

Už jej prvý riaditeľ Vladimír Mitro bol priamym účastníkom škandálu, ktorý prepukol potom, čo Vladimír Mečiar zistil, že priamo na Úrade vlády je agent SIS, ktorý pracoval na tlačovom oddelení. V nasledujúcich rokoch bola tajná služba, ktorá mala chrániť záujmy a bezpečnosť štátu, so železnou pravidelnosťou zneužívaná v politickom boli. Politici z KDH by vedeli o tom hovoriť celé hodiny.  SIS púšťala cez spriaznené médiá na verejnosť vyfabrikované škandály. Do priestorov, kde sa konali predvolebné mítingy, inštalovala falošné výbušné zariadenia a potom z toho obviňovala organizátorov. Františka Mikloška zrejme práve jej agenti zbili a podobnému osudu sa nevyhlo mnoho iných verejne činných ľudí. 

„SIS sa podieľala na realizácii trestnej činnosti s cieľom likvidovať politických protivníkov tých strán, ktoré práve neboli pri moci, alebo tých, ktorí by nejakým spôsobom mohli ohroziť jej moc či moc spriaznených politikov a oligarchov, ktorí stoja v pozadí všetkých jej krokov.“

V čase, keď jej šéfoval Ivan Lexa, SIS zorganizovala a zrealizovala únos syna slovenského prezidenta Michala Kováča do Rakúska. On, vtedajší minister vnútra Hudek a Vladimír Mečiar stáli za odbornou likvidáciou mnohých policajtov, ktorí vedeli a chceli dokázať, že práve oni dvaja boli duchovnými otcami tohoto zločinu. Napriek tomu, že sa neskôr vyšetrovaciemu tímu Jozefa Šáteka v spolupráci sprokurátorom Michalom Serbinom podarilo únos vyšetriť, jeho aktéri neboli do dnešného dňa postavení pred súd a potrestaní. 

Slovenská informačná služba sa podieľala aj na fyzickej likvidácii Róberta Remiáša, ktorý pomáhal bývalému príslušníkovi tejto organizácie Oskarovi Fegyveresovi. Ten sa ako priamy účastník únosu odhodlal verejne prehovoriť. Pred pomstou sa musel skrývať v zahraničí, lebo agenti SIS dostali príkaz na jeho likvidáciu. Zrejme vzhľadom na to, že v tom čase už žil vo Švajčiarsku a bol tam pod ochranou štátnych orgánov, nechceli riskovať ďalší medzinárodný škandál a „konečné riešenie“ nakoniec nedostalo požehnanie z najvyšších miest. Ani v tomto prípade nebol nikto potrestaný.

Autor tohto článku v tom čase pracoval ako redaktor, vtedy na Slovensku v najsledovanejšej televízii Nova. Najskôr sa ho snažili skompromitovať prostredníctvom príslušníčky SIS. Keď sa to nepodarilo, tak ho niekoľko týždňov nepretržite sledovali  a nakoniec mu štyria príslušníci SIS železnými tyčami rozmlátili v noci auto. Škoda bola skoro 300-tisíc korún. Keď ani potom autor tohto článku neprestal informovať verejnosť o pozadí niektorých činov Mečiarovej vlády, prišlo varovanie, že mu zabijú syna. To bol okamih, keď rodinu musel odsťahovať do zahraničia. Dodnes to nikto nevyšetril. Štvorica príslušníkov SIS a ich kolegyňa ešte dlhé roky v tejto organizácii nerušene pôsobili.

Jednou z obetí Týchto síl bola aj celkom nevinná študentka Hedviga Malinová, ktorú v Nitre zmlátili skinheadi, v čase, keď išla na skúšku. Z nej si potom Robert Fico a Róbert Kaliňák urobili na hádam najznámejšej tlačovej konferencii terč. Označili ju za klamárku a ukazovali dôkazy, ktoré ju mali usvedčovať z toho, že si všetko vymyslela s cieľom diskreditovať vládu.