je úplne prirodzené, že liberáli a konzervatívci majú okrem spoločných aj rozdielne hodnoty. A je to veľmi užitočné, pretože súťaž rozličných hodnôt núti oba tábory rozmýšľať o sile vlastných východísk a opakovaná vládna spolupráca ich núti vzájomne sa vnímať partnersky, a teda empaticky.  

Tak by to malo byť, a tak do veľkej miery dlhé roky po Novembri 1989 bolo. Konzervatívci a liberáli sa tu potrebovali, ak chceli poraziť Mečiara aj Fica, ak chceli Slovensko ako súčasť Západu, aj ak chceli fungujúcu ekonomiku. To spojenie obrusovalo hrany a civilizovalo aj ich dialóg o rozdielnostiach. Ale ten čas je zrejme preč.

Stalo sa niekoľko mrzutých vecí. Tá hlavná – oba tábory sú reprezentované málo empatickými ľuďmi. Richard Sulík, ak je teda SaS liberálna, to otvorene priznáva, Jana Bittó Cigániková to dokazuje každým svojím vystúpením v kultúrno-etických sporoch, liberáli mimo parlamentu sú radikálnejší z povahy svojej pozície a aj liberálov v médiách reprezentujú skôr excentrici než umiernení hľadači prienikov a spoluprác. Na druhej strane je to ale ešte horšie. Konzervatívcov reprezentuje OĽaNO a Sme rodina, čo je reputačná katastrofa, a hlásia sa k nim aj fašisti, čo je voči konzervativizmu blasfémia. Ak je medzi liberálmi primálo empatie, tu je o empatii vlastne zbytočné hovoriť, pretože chýba aj mnoho z toho základu, ktorý je nevyhnutný pre civilizovaný názorový tábor –  vrátane kompetencie, autority a elementárnej úcty k pravde.