keď Václav Havel končil v prezidentskej funkcii, viackrát zopakoval, že stredná Európa môže svetu poskytnúť niečo cenné. Myslel tým skúsenosť ťažkého zápasu o pravdu, ktorý sa za krutovlád 50. rokov a neskôr aj pod ruskými hlavňami zdal stratený (takže oportunisti neváhali masovo kolaborovať), a predsa bol nakoniec úspešný. Havel veril, že človek zbavený slobody sa neuspokojí s mliekom za dve koruny, družstevným bytom a lacným Balatonom, ale nakoniec vždy len s návratom slobody.

Táto ťažko vykúpená skúsenosť však nebola odovzdaná. Ponovembrové Poľsko a Československo (neskôr aj pomečiarovské Slovensko a čiastočne aj Bokrosovo Maďarsko) pritom pristúpili k hlbokým zmenám, ktoré okrem ekonomiky obnovovali práve slobodu. Okrem skúsenosti s pravdou sme vtedy naozaj mali aj reformy, na aké už Západ nemal odvahu – čo sa teda stalo s vkladom týchto štyroch krajín do histórie slobody?

stredná Európa

Kým sa pustíme do úvah o význame strednej Európy pre celú Európu, nebude asi na škodu pristaviť sa pri samotnom pojme strednej Európy a položiť si otázku, či ide o pojem prirodzený alebo umelý. Nám sa javí ako prirodzený, pretože je pre nás v nejakom zmysle užitočný – umožňuje nám vymedziť sa voči východnej Európe a tváriť sa, že sme na tom o niečo lepšie. Otázka je, či je tento pojem užitočný aj pre iných, napríklad pre západnú Európu.