v knihe rozhovorov Tomáša Gálisa s Ivanom Miklošom bývalý trojnásobný minister spomína, že medzi rokmi 2002 – 2006 takmer všetci ekonomickí novinári akceptovali, že treba pristúpiť k reformám. „Ak nás aj niektorí novinári kritizovali, tak nás kritizovali sprava, že robíme reformy slabo, nedostatočne, polovičato“. Doba sa markantne mení a dnes sa politické strany predbiehajú, kto bude ľavicovejší a etatistickejší. Strana, ktorá ako prvá prišla s rovnou daňou, teda KDH, dnes nenavrhuje opätovné zavedenie rovnej dane, ale jej iniciatíva je, aby mal jeden z rodičov (väčšinou matka) jeden deň voľna do mesiaca. Podľa think-tanku INESS by po tejto zmene mladá modelová zamestnankyňa v administratíve vo veku 32 rokov s deťmi bola pri plate  1 200 eur v hrubom pre zamestnávateľov drahšia o 169 eur ako zamestnankyňa bez detí. Zamestnávateľ by na jej odpracovanú hodinu musel vynaložiť o 8,4 percenta viac ako na hodinu bezdetnej. Odkiaľ by mali zamestnávatelia na toto nové tzv. prorodinné huncútstvo vziať, predmetom návrhu nebolo. 

Súčasná valná väčšina politických strán, alebo teda skôr jednoosobových politických eseročiek, má zjavne dojem, že by sa mali predbiehať, kto vymyslí nové sociálne dávky, úľavy či dotácie. Strany sa rozhodli, že skúsia niekdajšieho smeráckeho hegemóna poraziť zľava, teda populistickými opatreniami, ktoré deformujú verejné financie a sekeru štátneho rozpočtu by zaťali ešte omnoho hlbšie. 

bezbrehá ľavica

Podľa prezidenta Inštitútu pre verejné otázky (IVO) Grigorija Mesežnikova je politická scéna na Slovensku poznačená diskrepanciami, ktoré sa týkajú ideologických profilov strán a hodnotových profilov voličov. Kým voličov inklinujúcich k ľavicovým riešeniam je na Slovensku pomerne veľa, ľavicových strán na Slovensku niet. S Mesežnikovom sa dá súhlasiť, keďže Smer rozhodne nie je ľavicovou stranou v európskom ponímaní. Smer je, ako presne definoval Mesežnikov, korupčno-klientelitsticko-oligarchické monštrum. To, že na Slovensku neexistuje ľavicová alternatíva, má svoje dôsledky, keďže dopyt po ľavicových a etatistických riešeniach je na Slovensku značný. Paradoxom tohto stavu je, že takto orientovaní voliči volia neľavicové strany a tie si na oplátku prispôsobujú programy, čím popierajú svoje DNA a odrádzajú tých, ktorí by mali k pravicovým stranám prirodzene inklinovať. Ako hovorí Mesežnikov „kým na Slovensku chýba skutočne ľavicová ľudová strana, budú tu prostredníctvom ľavicových tém o ľavicového voliča súťažiť také anitpódy ozajstnej ľavice, ako sú Sme rodina a Hlas“.