isteže, sankcie sú podľa známej frázy „kompromisom medzi ničnerobením a vyslaním mariňákov“. Otvorená vojenská akcia však môže mať následky, ktoré nechce nikto. Tobôž v čase, keď pominuli nádeje na kolaps severokórejského režimu predtým, než sa stane nukleárnym a než získa balistické nosiče schopné zasiahnuť územie USA, o ich regionálnych spojencoch ani nehovoriac. Nanešťastie, aj ničnerobenie je vo svete politiky istá opcia, ktorá máva svoje následky. Tie nemusia byť o nič lepšie, než následky zbrklých iniciatív. Pokiaľ ide o severnú Kóreu, zdá sa, že žiadne nové revolučné riešenie, žiadna nová taktika ani stratégia nie sú na obzore. Sú len opakované, rôzne výrazné výkyvy medzi pokusmi o otváranie a prerušovanie rozhovorov, medzi „pritvrdením“ a „uvoľnením“ kurzu, medzi opätovne hasnúcimi nádejami a rovnako zlyhávajúcimi pokusmi prehodnotiť prístup na základe nejakého „nového“ realizmu, nových dát, indícií, signálov či informácií. A tak zostáva len opakovať v rôznych verziách tie isté kroky v očakávaní, že raz povedú k odlišnému výsledku – pramálo uspokojivá opcia, zdvorilo povedané.

To platí aj v bezprostrednej súčasnosti, keď sa Rusko a Čína pokúšajú odštartovať novú iniciatívu na uvoľnenie sankcií. Bidenova administratíva deklaruje ochotu stretnúť sa so severokórejskými predstaviteľmi v ktoromkoľvek okamihu bez zvláštnych predbežných podmienok. To však neoprávňuje prehnané očakávania, a opačná strana môže takýto postoj čítať ako využiteľnú slabosť. A kto môže predpovedať, ako budú čelná demokratická veľmoc a jej spojenci čeliť pokušeniam chybných rozhodnutí v stave oslabenosti vnútornými konfliktmi, pandémiou a zmenami pomerov síl vo svete?

nielen ideológia je problém

To, čo režim KĽDR v skutočnosti predvádza nie je natoľko jeho sila, ale predovšetkým majstrovstvo v umení prežívať napriek slabosti. Jeho ozbrojený potenciál, použiteľný v prípade otvoreného konfliktu je samozrejme nesúmerateľný s potenciálom USA v žiadnom z parametrov. Tento pomer však nie je pre strategické úvahy ani zďaleka jediný relevantný. Severná Kórea totiž disponuje iným potenciálom, potenciálom vydierania. A na jeho realizáciu nie je treba paritu v počte rakiet, divízií ani palebnej sily. Stačí jedna-dve nukleárne hlavice s príslušným nosičom, možnosť zatiahnuť do prípadnej vojny iné štáty a veľmoci, schopnosť uskutočniť teroristický útok alebo asistovať mu (vo „virtuálnom“ aj v skutočnom svete), disparita medzi vlastným odhodlaním riskovať a ochotou protivníka akceptovať riziko vlastných strát, a pod. Aj keby režim KĽDR skolaboval hneď zajtra, je otázkou, do koho rúk sa všetok ten „vydieračský potenciál“ dostane a kto všetko ponesie následky vypuknutého chaosu.