usporiadanie Západu (výstižnejšie by bolo české slovo řád) bolo takmer dve tisícročia vymedzené kresťanstvom. Po rozhodnutí cisára Konštantína zo štvrtého storočia povoliť dovtedy prenasledované kresťanstvo za štátne náboženstvo prišli dlhé storočia, v ktorých sa ukázala jeho premieňajúca sila. Dnes ako výsledok vidíme najprv vysokú kultúru, nádhernú architektúru či rozvoj vzdelanosti, ale premieňajúca  sila kresťanstva bola najdôležitejšia v zmäkčovaní ľudského srdca – práve to dotvorilo neskoršiu civilizáciu Západu s jej dôrazom na dôstojnosť človeka, jeho slobodu a právo na hľadanie šťastia.

mocenské kresťanstvo

Lenže s premenou pôvodne prenasledovaného náboženstva na štátne sa do nádejnej architektúry novo sa definujúceho sveta hneď na začiatku vklinilo aj neodolateľné pokušenie – hlásať vieru, no myslieť moc. Milióny nasledovníkov autentického kresťanstva pritom naďalej –  celé dlhé stáročia –  pretvárali podobu Európy a neskôr aj Ameriky smerom k svedomiu a slobode. Lenže oficiálne štátne kresťanstvo sa postupne stalo súčasťou moci. Zaštiťovali sa ním už nielen pápeži, ale aj králi, cisári, šľachta a vlastne každá moc. Ako sa dalo očakávať, bolo to často z veľmi zištných dôvodov. A tak sa zo slobodnej viery stávala povinnosť, z tomášovskej možnosti pochybovať trestuhodná heréza hodna hrdelných trestov, zo spovede výnosná cirkevná živnosť, a z pokorného pohľadu na seba a svet triumfalizmus.

Keďže však zmäkčenie srdca nie je možné vyžadovať, nariaďovať ani vynucovať, pretože sa deje len a výlučne v slobodnom vzťahu, a keďže prirodzenosťou každého človeka je dôstojnosť, mocenské kresťanstvo muselo cestou stáročiami naraziť práve na odpor človeka. Najskôr prišla schizma západnej a východnej cirkvi, potom krvavá reformácia, ešte neskôr bojovná časť osvietenstva a napokon aj ateizmus. V kresťanskom svete boli tieto pohyby často vnímané ako čosi pekelné, v skutočnosti to však boli a stále sú procesy, ktoré dávajú šancu jeho ozdraveniu a návratu od moci k duchovným koreňom, na čo dnes najvýraznejšie upozorňuje pápež František. Zatiaľ, žiaľ, dosť osamotene.

sekulárny Západ

Druhou stranou tej istej mince je sekularizácia západného sveta. To, že mocenské kresťanstvo sa skorumpovalo a Západ bol schopný vygenerovať reakciu, nie je jeho hriech, ale prednosť. Áno, osvietenstvo, vrátane Francúzskej revolúcie, prinieslo mnoho utrpenia, krutosti a smrti nevinných. V tom bolo hrozné. Ale zlomenie moci cirkvi, akokoľvek bolestné, bolo užitočné. Pre cirkev aj pre západný svet.

Osvietenecké zdôraznenie rozumu a slobody prinieslo množstvo dobrého ovocia, ktoré si všetci užívame dodnes –  od slobody svedomia či zrýchleného rozvoja vedy cez rast všeobecnej vzdelanosti až po dĺžku a kvalitu života. Odpoveď na skorumpované kresťanstvo bola v mnohom príkra a nedospelá, ale mala a stále má aj hlboký a úctyhodný rozmer.

Za posledné storočia sa však už ukázala aj odvrátená strana tohto pohybu. Najviac sa hovorí o dvoch najničivejších ideológiách, komunizme a fašizme. Bolo by nespravodlivé popisovať ich ako ovocie osvietenstva, ale je pravda, že prišli v období, keď už vládol osvietený rozum. Nesúvisí to nijako? A ešte širšie – kde sa berie pocit prázdnoty a osamotenia, ktorý sprevádza dnešného človeka? Alebo to tak bolo vždy?

nové spojenie?

Františkánsky mních Richard Rohr popisuje život hľadajúceho človeka troma fázami. V prvej si vytvárame identitu, „order”. V tejto fáze je pre nás dôležité k niečomu patriť, niekým byť, mať vo svojom živote nejakú usporiadanosť. Sme hrdí, že sme muž či žena, že sme v niečom šikovní, alebo užitoční, že patríme k nejakej rodine alebo inej dôležitej skupine vrátane národa či cirkvi. 

V druhej fáze sa táto vybudovaná identita naruší. Zväčša sa to deje utrpením, sklamaním, alebo naopak, silným vzťahom. Vzniká vnútorný neporiadok, „disorder”. Ten však nie je nevyhnutne negatívny, naopak, je nevyhnutný, aby prišlo k nájdeniu hlbšej identity, ktorá presahuje to, že som muž, žena, šikovný, Slovák či katolík. 

Tretia fáza života, „reorder”, preto nie je návratom k pôvodnej identite, ale jej obohatením, pričom už nie sú kľúčové vonkajšie znaky – a moc z nich plynúca. 

Je to veľmi zaujímavý pohľad na človeka. Nie je však postupnosť order-disorder-reorder aj príbehom našej civilizácie? Nepotrebovala pyšná kresťanská civilizácia dospieť k svojmu utrpeniu, k svojej fáze „disorder”, teda k osvietenstvu, sekularizácii aj ateizmu, aby mala šancu znovuobjaviť svoju hlbšiu podstatu? A nepotreboval aj hrdý sekularizačný pohyb svoje zlyhané ideológie a prázdnotu, aby dospel k poznaniu, že rozum nie je všetko?

Ak áno, potom je možné, že prichádza čas na historické spojenectvo. Zatiaľ síce prevažuje v oboch táboroch presvedčenie, že jeden alebo druhý musí navždy vyhrať, Trump alebo demokrati, liberáli alebo kresťanskí konzervatívci (tí u nás v podobe remake „Buď bude Slovensko kresťanské, alebo nebude”). Ale dôsledky tejto výlučnosti na oboch stranách sú pre dnešný svet také zničujúce, ze sú samy osebe dôkazom fatálneho omylu.

Existujú však už aj znamenia, že k spojenectvu stáročia nespojiteľných svetov prísť môže. V konzervatívnejšom svete sa napríklad začína cítiť, že jeho štýl (nie hodnoty), vrátane štýlu cirkvi, už nie je príťažlivý. Svet cirkvi zisťuje, že ak ostane zaseknutý v mocenskej minulosti, nebude sa už vedieť prihovoriť dnešnému svetu, takže stratí publikum, a teda aj vplyv. Liberálnejší svet zasa bolestne zisťuje, že ak nebude aj duchovne založený, ak hovorí len pyšným rozumom a neosloví mäkké srdce, stáva sa ihriskom nahnevaných elít, nie tmelom rozdelených spoločností. 

Je možné, že toto je križovatka, za ktorou čaká svet epochálna zmena.