to však nie je jediný mrak, ktorý nám môže zastrieť pohľad. Pokiaľ ide o spomienku na revolúciu roku 1989, tá trpí aj niečím iným, čo otravuje a ohrozuje jej zmysel. Tým „niečím“ je sentimentalita a gýč, ktoré sa vyskytujú aj v menej tristných časoch, než v akých práve sme, a ktoré sa, žiaľ, priživovali na pamiatke roku 89-ho od samého začiatku, neraz s prispením ironického zľahčovania od tých, ktorí revolúciu nechceli a nenávideli ju.

podozrivý slovník

Už skutočnosť, že prívlastky „zamatová“ a „nežná“ sa stali súčasťou oficiálneho slovníka, naznačuje, že tu čosi nie je v poriadku. Samozrejme, že podobné názvoslovie nemusíme brať vážne, vážne ho však, zdá sa, berú zastupitelia, rozhodujúci v našom mene vo verejnej oblasti, napr. tí bratislavskí poslanci, ktorí odhlasovali meno „námestie Nežnej revolúcie“. Vyzerá to čudne, znie to čudne. V „zamate“ sa predsa zvyčajne váľajú papaláši, ich poddaní si ho užívajú podstatne menej. Kde sa teda zrazu vzal tak záhadne, práve v tých dramatických okamihoch, keď režim padal? A čo to má detto, prepánakráľa, spoločné s „nehou“? Nežný môžem byť k niekomu, ku komu prechovávam láskyplné city (a ani to sa nám, hriešnym ľuďom, vždy nedarí, často práve voči tým, čo si našu lásku zaslúžia najviac). Ako potom máme čítať to nechutné pojmové spojenie „nehy“ a „revolúcie“? Naznačuje to azda nejaký vzťah k vtedajším mocipánom a k systému, ktorý predstavovali? Nehrozí tu zásadné spochybnenie charakteru zmien, ku ktorým dochádzalo?

v akom zmysle možno hovoriť o revolúcii

To, že revolúcia prebehla nenásilne, sa niekedy uvádza ako dôvod na pochybnosti o revolučnom charaktere spomínaných zmien. Výhrady k slovu „revolúcia“ môžu mať za sebou podozrivé motívy, vrátane všelijakých konšpiračných „teórií“, ktoré sa pre svoju vágnosť nedajú testovať, a teda ani potvrdiť.

„Ach, tie časy, plné nádejí! Dnes je pojem občana čoraz nezrozumiteľnejší.“