mýtus o Pražskej jari a socializme s ľudskou tvárou dostáva v týchto dňoch oživujúci bozk. Keďže sme vtedy boli na okamih stredom sveta, budeme na tú slávu pri príležitosti 100 rokov od Dubčekovho narodenia opäť raz bez pamäte spomínať. Vyretušujeme si vtedajšiu naivitu a zbabelosť, a namaľujeme si vtedajší svet – i seba v ňom – naružovo.

Ale také to v komunizme nikdy, ani pri odmäku, nebolo.

V prvom rade – odmäk onej jari, na ktorý sa tu občas spomína ako na slobodu, bol najmä pre vyvolených. Ostatní boli naďalej druhotriedni ľudia. Mohli písať, tvoriť, spievať, ale vedúcu rolu v štáte mala stále v rukách komunistická strana. A v nej komunisti, ktorí po roku 1948 súhlasili s diktatúrou, Stalinom a popravou Milady Horákovej. Takí to boli jemnocitní ľudia. Áno, v šesťdesiatych rokoch im svitlo, už nechceli byť súčasťou smiešnej rezervácie, ktorú sami vytvorili z Masarykovho Československa, už nechceli poslúchať ešte väčších oportunistov, než akými boli sami, už chceli slobodnejšie dýchať. Možno už dokonca nechceli byť súčasťou režimu, ktorý zabíja svojich vlastných ľudí. Ale aj vtedy, počas Pražskej jari, trvali na primáte komunistickej strany, takže mali stále na svedomiach utrpenie státisícov nevinných. Utrpenie našich vlastných živnostníkov, farmárov, veriacich, utrpenie všetkých ľudí slobody, ktorým bolo už vo februári 1948 jasné, že komunizmus je neľudský.