ako začínajúci vysokoškolák som sa prel so svojimi veriacimi priateľmi o tom, či má pravdu ich kresťanstvo alebo moja neviera. Boli to krásne diskusie, lebo nám šlo o pravdu, nech bude akákoľvek.

Jeden z našich najzaujímavejších sporov bol ten o láske. Oni mi vraveli, že prejavom najväčšej lásky je, že Stvoriteľ sveta prišiel na tento svet, hoci nemusel, vzal na seba obmedzenia človeka, hoci nemusel, a nakoniec sa nechal svojím stvorenstvom popraviť, hoci nemusel. To všetko preto, aby nám dal vedieť, že nie je sudca tam hore, ale jeden z nás tu dole. Uznal som vtedy, že takýto Boh je hoden nielen našej diskusie, ale aj mojej otvorenosti. Nepovedal som im to, ale vedel som, že takáto láska korešponduje s niečím prázdnym vo mne.

Ale nemal som vtedy dôvod veriť v existenciu akéhokoľvek, ani takto láskavého Boha. A prišiel som s protiargumentom. Je pozoruhodné, ak by sa všemocný Boh skláňal k človeku a radšej sa nechal pribiť na drevo, než by človeka odsúdil a zatratil. No nie je prejavom ešte väčšej lásky, ak matka zomrie, aby prežilo jej dieťa, ak zomrie vojak, aby jeho krajina ostala slobodná, ak sa upáli Jan Palach, aby Československo neprijalo poníženie? Lebo vtelený Boh vie, že jeho smrťou sa nič nekončí, ale tí ľudia to nevedeli. Neobetovali sa viac? Nemilovali viac?

Bolo odo mňa trochu arogantné nerozlišovať obeť človeka za človeka a obeť Stvoriteľa všetkého v prospech malej mysliacej čiastočky vesmíru, ale dodnes si myslím, že ak je človek, ktorý neverí v posmrtný život, schopný zomrieť za iného, potom je schopný obrovskej lásky, ktorá je v niečom podobná tej Najväčšej.

Píšem to ako odpoveď na otázku, prečo si vážim neveriacich, prečo ich nepovažujem za inú stranu barikády, prečo s nimi nikdy nebudem viesť kultúrne vojny, a prečo ich považujem za spojencov (na rozdiel od bojovných konzervatívcov). Lebo oni, aj bez viery v Boha ako zmyslu existencie, aj bez nádeje na večnosť, aj s vedomím, že vesmír je iba fyzika a sled náhod a smrť je teda ich konečná, hľadajú lásku a dobro rovnako, ako poctiví veriaci. Považujem to za mimoriadne krásne svedectvo o neveriacej duši.

Keď hovorím, že hľadajú lásku rovnako, myslím, samozrejme, rovnako veľa aj rovnako málo. Lebo v oboch táboroch sú sebci aj altruisti, rozumní aj tupci, citliví ľudia aj hrubci. Tak, ako sa medzi neveriacimi našli v histórii celé skupiny krutovládcov a tak, ako ateizmus zrodil aj neľudské návrhy a tiež systémy ako komunizmus, tak boli medzi veriacimi borgiovia a mocenské kresťanstvo zrodilo povinnú príslušnosť ku konfesii, náboženské vojny, likvidáciu kritikov a občas aj príklon k fašizmu. Alebo nie? Nie sme dva tábory, v dobrom ani zlom. Teda aspoň podľa Toho, čo vyzdvihol Samaritána, a nie lídrov svojho náboženstva. 

obrana progresívcov

Medzi veriacimi sa dnes veľa šermuje strašiakom progresivizmu. Liberáli, špeciálne tí progresívni, vraj chcú rozpad rodín, smrť neviniatok, koniec slobody slova, a teda aj rozklad toho Západu, ktorý stojí aj na židovsko-kresťanskej nohe. Naozaj? Naozaj my veriaci nemáme štipku schopnosti vidieť svet očami iných a pochopiť, o čo im ide?

„Ak by sme si chceli – veriaci a neveriaci – naozaj porozumieť, museli by sme namiesto viery v Boha hovoriť o našej schopnosti zlepšovať tento svet, o našej empatii, o schopnosti obetovať sa za iných, o porozumení svetu a pokojne aj o láske.“

Liberáli, aj tí progresívni, sú zväčša za zachovanie možnosti potratov. Nie však preto, že chcú zabíjať nevinné deti. Preto, že do istého času nevidia plod ako človeka. Preto to nevnímajú ako zabitie. Myslíte si, že je to kruté? Potom si prečítajte diela viacerých velikánov kresťanstva, ktorí uvažovali, od ktorého mesiaca sa do plodu dostáva duša či duch. Neboli v tom jednotní, lebo to nevedeli exaktne určiť. Ale isto to nerobili z krutosti. Prečo teda krutosť prisudzujeme progresívcom, ktorí postupujú podobne?

Alebo rozpad rodín - na katolíckom Slovensku sa rozvádzala polovica manželstiev dávno pred nástupom progresívcov. Čo s tým oni majú? A koľko z tých nerozvedených rodín oplýva láskou? To myslíme naozaj vážne, že liberálna empatia k inak orientovaným ľuďom je a ešte len bude príčinou našej neschopnosti mať sa v rodinách radi? Ohrozujú nás registrované partnerstvá iných, alebo to robia naše vlastné tvrdé srdcia? Čo myslíte? Mimochodom – zastávanie sa inak orientovaných ľudí proti presile našej rurálnej hrubosti a výsmechu nie je vina, ale prednosť progresívcov. Prednosť voči nám, veriacim. To my sme predsa nemali dopustiť ponižovanie homosexuálov, a ak sme ho dopustili, progresívci dnes naprávajú naše historické zlyhania. Lebo veď ľudia z LGBT komunity, a áno, aj ich sloboda ľúbiť svoje lásky, sú darom toho istého Boha, ktorý daroval schopnosť lásky nám. Ak toto ešte stále necítime, čo vlastne cítime? Len zákony a strach z neznámeho?

Počúvam, že ich láska je vraj iná, hriešna, a naša svätá, plus my plodíme deti, a oni nie. Počúvam a hanbím sa – za vyvýšenie plodenia nad vzťah, a za našu neschopnosť videť svet očami ľudí, ktorí sa narodili iní, než sme my. Poviem to priamo – ak progresívci bránia dôstojnosť a slobodu ľudí z LGBT komunity vytvárať si trvalé vzťahy a my nie, kto je v tom bližšie k Bohu lásky?

Nie, ani tu neprehliadam riziká. Viem, že ak sa menšiny postavia kamsi nad väčšiny, príde problém, takže potom trpí aj sloboda slova, aj sloboda svedomia. A áno, viem, že v LGBT komunite sú aj temné sklony. No a? U nás veriacich nie sú? Či naše temnoty sú menšie, a ich smrteľné, takže delenie na my a oni je v poriadku? To z akej výšky tvrdíme? Nikdy som nerozumel, ako môžeme upierať LGBT komunite právo oficiálne potvrdiť svoj vzťah (čo je, mimochodom, celkom konzervatívna ambícia), a myslieť si, že tým chránime lásku v tradičných rodinách. Veď to je na prvý, druhý aj tretí pohľad nelogické. V mnohom s progresívcami nesúhlasím, od ekonomiky cez Izrael až po rolu štátu, ale v tomto sa mi vidia citlivejší, než sme my veriaci. A nemyslím, že práve citlivosť rozkladá židovsko-kresťanské korene Západu.

WIKIMEDIA COMMONSCaspar David Friedrich: Horská krajina s dúhou, 1809 – 1810. Protiklady dňa a noci a ducha a hmoty spája dúha, ktorá podľa knihy Genezis v časti o Noemovej arche symbolizovala zmluvu medzi Bohom a ľudstvom.

zbúrajte ten múr

Keď Ronald Reagan v Berlíne zvolal „Pán Gorbačov, zbúrajte ten múr!”, myslel tým odstránenie železnej opony, ktorá delila svet na my a oni. Možno je už načase zvolať niečo podobné smerom k toxickému deleniu na veriacich a neveriacich. Lebo veriť či neveriť nie je ani len morálna kategória. Urobme si my, tábor veriacich, skúšku realitou – verí diabol v existenciu Boha? Isto áno. A znamená to, že je lepší ako nejaký dnešný ateista? Isto nie. Tak o čom tu hovoríme?

Ak by sme si chceli – veriaci a neveriaci – naozaj porozumieť, museli by sme namiesto viery v Boha hovoriť o našej schopnosti zlepšovať tento svet, o našej empatii, o schopnosti obetovať sa za iných, o porozumení svetu a pokojne aj o láske. A myslím, že by sme rýchlo zistili, že v ničom z toho nevedie deliaca čiara medzi veriacimi a neveriacimi. V ničom. A dodám, že my veriaci by sme zistili prekvapujúcu vec. Vrátim sa tu k Novembru a k Václavovi Havlovi – vtedy som bol hlboko vďačný sekulárnym ľuďom, pretože ich predstava štátu aj kroky k nemu boli omnoho príťažlivejšie, než to, čo sa tu opakovane vydávalo za cyrilo-metodovské tradície. A mám to tak dodnes.

Vážení neveriaci, je skvelé, že tu ste. A prepáčte.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.