prízraky minulosti sa však vracajú a samoľúbosť nás pred nimi nezachráni. Tie zdedené skúsenosti a poznatky sa totiž v základoch týkajú ľudskej povahy a človek, ako je známe, je aj „živočích politický“. Keďže po páde železnej opony prepadli mnohí z nás bludnej viere v nástup „post-politického“ veku, sveta univerzálnej demokracie bez hraníc, bez konfliktov a bez sporných otázok, sme zaskočení tým, že naše najlepšie, ba domnele neomylné výpočty zase zlyhávajú.

„Demokracia“ (príliš jednoduché slovo na označenie príliš zložitej skutočnosti) sa nestala globálnou. „Alternatívy“ voči nej možno právom pokladať za podradné či odpudzujúce, sú však skutočnosťou, ktorej existenciu nemožno poprieť. Predstavujú istú možnosť vývoja (aj keby sme ju chápali ako „vývoj smerom nazad“), systémy či „modely“, ktoré je možné mocensky presadzovať. Nezabúdajme na to, že aj keď boli dva hlavné druhy totalitných režimov v 20. storočí porazené, na čas ovládli rozsiahle oblasti sveta, čo nemožno poprieť, tak ako nemožno poprieť obludné zločiny a škody, ktoré za ten čas stihli napáchať. Ak aj boli založené na ilúziách (čo pokladám za nesporné), tieto ilúzie pôsobili v reálnom svete a dnes prežívajú v rôznych podobách a v rôznych zákutiach – aj tam, kde to popierame o to vehementnejšie, o čo viac to ohrozuje naše vlastné ilúzie o sebe samých.

rusko a Čína

Aby sme sa tu neutopili v množstve detailov, spomeňme len dve hlavné veľmocenské výzvy globálnej demokracii: Rusko a Čínu. Obe majú niečo spoločné, hoci spojenectvo v istých kauzách voči spoločnému nepriateľovi to nevylučuje ich skrytú rivalitu a aj prípadné otvorené konflikty. Obe usilujú zmeniť status quo vo svete, v ktorom sa západné demokracie ocitajú v defenzíve. Konanie oboch vychádza – u každej jej vlastným spôsobom – z traumatických skúseností 20. storočia. Obe niekdajšie veľké imperiálne ríše majú za sebou kolaps a následný experiment s totalitným spôsobom vládnutia, ktorých mal ich „traumy“ pôvodne liečiť. Na to, aby si dnes mohli podržať určité prvky tejto pochybnej „terapie“, potrebujú zatĺkať podstatné kapitoly vlastnej minulosti napriek niektorým neochotne priznávaným faktom. (Čínska reprezentácia napr. priznáva isté zločiny zo skoršej doby Maovho režimu a neskoršej „kultúrnej revolúcie“, no popiera ich rozsah a zoznam obetí sa snaží obmedziť na príslušníkov vlastného režimu.)