nebol jediný, kto pocítil ich nenávisť. Podobných osudov ako ten jeho boli v Československu tisíce. Deti z takto postihnutých rodín sa častokrát ocitli v detských domovoch. O niečo lepšie na tom boli tie, o ktoré sa chceli a mohli postarať ich príbuzní. Tak to bolo aj so mnou. Otec vo väzení, mamička vyhodená z bytu a z práce. Ja som skončil u babičky na dedine neďaleko od Trenčína a najbližších 10 rokov som tam prežíval Vianoce. Stará mama ma vychovávala najlepšie ako vedela. Od rána do večera sa snažila nejako prežiť a celé dni hrdlačila na poli. Komunisti jej všetko skonfiškovali, lebo odmietla odovzdať svoje pole roľníckemu družstvu.
„Jedným zo zázrakov Vianoc boli pomaranče na stole.“
Leto aj zimu sme prežívali v malej kuchynke s hlinenou podlahou. Na Vianoce sa však všetko zmenilo. Zakúrila aj vo väčšej izbe, v ktorej bolo na zemi „prepychové“ linoleum, spolu so mnou ozdobila stromček a ja som netrpezlivo čakal na príchod mamičky, ale hlavne na toho Ježiška, ktorý mi vždy priniesol nejaký darček. Otec mi akosi nechýbal. Veď aj ako mi mal chýbať človek, ktorého som do svojich deviatich rokov ani nevidel.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.