na jednej strane sa žiada kričať. Na druhej strane je to opäť sama povaha a rozmery zločinu, pri ktorých reč zlyháva. Dokonca zlyhávajú spôsoby, akými sme navyknutí uvažovať a vyjadrovať sa v našich bežne zažitých, nepochybne civilizovaných, morálnych, právnych aj politických kategóriách. Riskujeme teda, že akékoľvek slová, ktoré sa nám podarí zo seba dostať, sa vždy znova minú s podstatou a budú celú vec iba rozrieďovať a banalizovať.

No aj proklamovaná neschopnosť vyjadrenia sa môže stať výhovorkou. A tak nám nezostáva nič iné, než vždy znova sa pokúšať o nemožné.

Právny postih aj morálne odsúdenie bežných zločinov predpokladá istý consensus iuris. Je tu spravidla jasne definovaná povaha skutkov, sú tu identifikovateľní konkrétni páchatelia, sú tu jasne formulované zákony, a je tu aj predpoklad, že páchateľ dokáže rozpoznať povahu svojich skutkov, a teda nejakým spôsobom aj pochopiť vyslovený rozsudok. Pri posudzovaní zločinov holokaustu tu narážame na problémy. Isteže, je tu mnoho jasných páchateľov, ktorých možno obviniť z konkrétnych činov, a našťastie sa to po skončení druhej svetovej vojny aj dialo, aj keď nie vždy, nie všade a nie dosť rýchlo.