sčítanie ľudu hovorí o kvantite. Z toho najnovšieho už vieme, koľko máme Slovákov a koľko Maďarov, ale nevieme, akých Slovákov a akých Maďarov. Rovnako to platí v oblasti viery – máme menej veriacich a viac agnostikov, ale čo vieme o kvalite oboch skupín? Je menej veriacich zlá alebo dobrá správa? A prečo? A tiež – je viac ľudí bez vyznania problém alebo dôvod na radosť? A prečo? Presne v tomto je zradnosť všetkých sčítaní – odkrývajú nám matematiku, nie drámu ľudských príbehov.
Z toho pohľadu je trochu úsmevné, keď niektoré cirkvi smútia nad poklesom počtu veriacich a za vinníka označujú sekularizáciu. Odkedy je dôležitý počet veriacich, a nie počet tých – pokojne aj bez vyznania – ktorí podali smädnému vodu? A čo ak mnoho tých, ktorí sa už v poslednom sčítaní neoznačili za veriacich, nimi v skutočnosti neboli ani predtým a políčko škrtali len zo zvyku, tradície alebo sentimentu? Nie je vlastne dobre, že s tým prestali? Nie je to ich prvý krok k pravde? A potom – čo má s úbytkom veriacich sekularizácia a čo sa ňou vlastne myslí? Škodlivý vplyv skazeného sveta? To máme v cirkvách naozaj tak málo oduševnenia, tak málo hrejivej ľudskosti a tak málo Božej prítomnosti, že ich svojou príťažlivosťou zatieni akýsi sekulárny svet s jeho pozlátkami?
Rovnako úsmevné sú však aj niektoré reakcie z opačného brehu. Prečo by mal byť dôvodom na radosť samotný fakt väčšieho počtu ľudí bez vyznania? Sú to lepší ľudia? Čím to meriame? Lebo ak skúsime neviesť primitívnu debatu typu „neveriaci-fajn, veriaci-fuj”, rýchlo zistíme, že samotný rast počtu neveriacich nehovorí vôbec nič o kvalite tejto skupiny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.