naopak. To kolabujúci komunistický režim mal svoje vlastné nekalé dôvody, pre ktoré si v predchádzajúcich desaťročiach potreboval zachovať kontrolu nad cirkevnými vecami, s následkami, ktoré dodnes strašia vo vzťahoch štátu a cirkevných inštitúcií, aj v laickom verejnom povedomí. Zdá sa, že sme premeškali historickú príležitosť. Dnešný stav spoločenskej atmosféry nevyzerá dobre pre nikoho, a určite nie pre cirkvi hlavného prúdu, čo na Slovensku fakticky znamená predovšetkým cirkev rímsko-katolícku, hoci nie výlučne. Kde sa stala chyba?

Dá sa namietnuť, že vyslovenie požiadavky odluky bolo skôr vzletné heslo než konkrétne rozpracovaný program. Že na realizáciu takéhoto kroku by bolo nutné riešiť množstvo prízemných, neraz chúlostivých problémov, dotýkajúcich sa o. i. majetkovo-právnych vzťahov. Áno, bolo tu a naďalej trvá aj riziko, že otvorenie debaty o odluke v konkrétnych, praktických súvislostiach môže prispieť k oživeniu prípadných konfliktov záujmov zainteresovaných strán. Zdá sa aj, že rastúci časový odstup od čias, keď bola pôvodná požiadavka odluky vznesená, neprispieva k vzájomnému dorozumeniu ani k ochote podujať sa na uskutočnenie zmeny. Áno, dalo sa a dnes sa dá naďalej očakávať aj to, že prípadné vzniknuté spory môžu využívať tí, ktorým to zo zištných dôvodov vyhovuje. Iste, že ani odluka by automaticky nevyriešila všetky problémy. V neposlednom rade je tu otázka odškodnenia náboženských obcí za zločiny bývalého režimu; odluka sama tu vyžaduje od štátu ráznu likvidáciu zostávajúcich položiek.