v hokeji často rozhodujú maličkosti, niekedy šťastie. Prvý gól proti Nemecku dal Libor Hudáček so šťastím, Česko malo naopak viackrát smolu. Ale celkový obraz oboch štvrťfinálových zápasov nebol o náhode. Slovensko hralo rýchlo, dynamicky a šikovne, Česko bolo väčšinu času nevýrazné.

To porovnanie je dôležité. Česko nás pred rokmi právom výrazne prevyšovalo. Malo lepších hráčov, lepšie štadióny, lepšiu ligu, lepší systém. Dnes sa ten rozdiel zmazal. Nemáme pritom lepšie štadióny ani ligu, ale máme už lepší systém a na olympiáde aj hráčov. A to sa nestalo náhodou ani šťastím. Stalo sa to dlhodobou víziou a prácou na nej. S tou víziou prišli bývalí hráči okolo Mira Šatana a Craiga Ramsaya. Pomohol tiež Fín Jukka Tiikkaja, a hoci títo všetci narazili na odpor ľudí minulosti, premohli ho - a dnes už vidno dlhodobejšie ovocie. 

Ešte nie sme na konci. Ak by na olympiáde hrali hráči z NHL, Česko by malo Pastrňáka, Hertla a Voráčka. Áno, Slovensko by malo skvelého Černáka a Feherváryho, ale takmer všetci súperi by sa posilnili širšie a viac. No to, čo ukázal slovenský hokej na olympiáde, je obrovská zmena. Už nie sme pomalý a chaoticky hrajúci tím, už sme v spoločnosti vyššej kvality. A budúcnosť so Slavkovským, Nemcom či Kňažkom sľubuje rovnaký trend.

Zajtra je zápas s USA. Nech dopadne ako má. Radosť sa už podarila. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.