príbeh renesancie slovenského hokeja je dlhý. Bolo v ňom veľa podrazov a intríg ľudí minulosti, ale aj charakter, rozhodnosť a profesionalita zlatej generácie, ktorá sa napokon presadila a všetko zmenila.
V roku 2008 ešte táto generácia hrala, no problém už narastal. Napísali sme vtedy toto:
„Zatiaľ sme tu mali dve hokejové epochy. Prvá, nacionalistická éra, bola pustá ako otcovia tohto štátu. Bola to doba insitných Mitošinkov a Golonkov zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorí v hráčoch zo sveta videli skôr zradcov Slovenska, než osobnosti. Bola to tiež doba mafie a Dušana Pašeka, šéfa hokeja, gamblera, ktorý vraj spáchal samovraždu. Potom prišiel dôležitý krok dopredu. Pochopili sme, že Krahule nie sú pupkom sveta. A tiež, že NHL je o kvalite a že hráči, ktorí sa tam uplatnili, sú našou pýchou, nie hanbou. Uznali sme ich, ocenili, pozvali, a oni sa našou pýchou naozaj stali. Bol to dobrý, užitočný krok.
Ale s ním prišla aj éra cynických Širokých, ktorí v športe videli najmä cestu k beztrestnosti, spoločenskému odpusteniu a novým kšeftom. Nacionalistov vtedy v hokeji vystriedali zbohatlíci s temnou minulosťou, a hoci na chvíľu ich prachy pomohli, dlhodobo náš hokej skazili. Nemysleli na budúcnosť, ale na seba, ešte aj deťom ukázali moc peňazí, a zo štadiónov tak vyhnali skutočné talenty. Navyše, čistú atmosféru, v ktorej do reprezentácie chodili všetky hviezdy vždy, keď len trochu mohli, dokonca aj so zraneniami, zamútili intrigami natoľko, že dnes na majstrovstvá neprišli už ani zdraví hráči. Reklama, v ktorej nás usmievaví Demitra s Gáboríkom pozývajú pozerať hokej, lenže bez nich, je kruto presná.“
V roku 2009, keď bol prezidentom zväzu Juraj Široký, sa už citeľne prejavoval ústup z pozícií. Vtedy sme o tom napísali toto:
„Ľudia ako Jozef Golonka alebo Peter Šťastný boli tak trochu národnými hrdinami. A práve ich osudy a verejné angažovanie sa po roku 1989 dobre ilustruje niektoré pozoruhodné zákruty nášho športu v nových podmienkach.
Rozdelenie Československa nepociťoval ani jeden z nich ako nejakú významnejšiu stratu a obaja sa svojím spôsobom zapojili do budovania samostatného slovenského hokeja. Peter Šťastný pomohol (významne) ako hráč a kapitánv roku 1995 postupu reprezentácie do A kategórie majstrovstiev sveta, Jozef Golonka túto reprezentáciu potom viedol (mizerne) v rokoch 1996 a 1997.
Golonka, ktorý v roku 1998 kandidoval za HZDS, akoby zosobňoval celú mečiarovskú éru s jej velikášstvom a neschopnosťou. Peter Šťastný, ktorý je od roku 2004 europoslancom za SDKÚ, zasa predstavuje dzurindovskú protiváhu mečiarizmu, ktorá síce tiežneoplýva skromnosťou, ale schopnosťami prevyšuje svojich predchodcov naozaj enormne. A kto stelesňuje Smer? Juraj Široký, ktorý v roku 1998 nahradil vo funkcii prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja Jána Mitošinku, ktorému hádam nebude vadiť, ak ho označíme za kongeniálneho s Golonkom.“
BRUCE BENNETT/GETTY IMAGES24. február 2010 Vancouver, Kanada: Radosť Pavla Demitru po vstrelení tretieho gólu do siete Švédska vo štvrťfinále olympijského hokejového turnaja. Slovenský tím zápas vyhral 4:3 a postúpil do semifinále.
V roku 2010 prišla olympiáda vo Vancouveri, ktorá bola rozlúčkou veľkej hokejovej generácie. Krásna hra, nešťastné 4 miesto a veľká výzva, ako pokračovať. Napísali sme toto:
„Táto generácia pomaly končí. Toľko radosti a inšpirácie pre milióny ľudí na Slovensku, koľko prinášali títo páni hokejisti, vytvoril za posledných 20 rokov málokto. Slovensko neodpúšťa úspech, a robí tým opakovane chybu. .týždeň dáva pred touto partiou hokejistov klobúk hlboko dolu. Nie pre výsledky, skôr pre kvalitu, aj ľudskú, ku ktorej sa prepracovali.
Budúcnosť nášho hokeja nevyzerá dobre. Vznikla generačná diera, mladých talentov je menej a menej, vedeniu hokeja chýba charakter aj srdce. Ale čosi nám hovorí, že príklad z Vancouveru bude silnejší než široká žaba na prameni. Mimochodom – kto iný, než títo hokejisti s ich skúsenosťou, autoritou a srdcom, má po skončení kariéry šancu zmeniť celý skazený duch nášho hokeja? To bude nová výzva, pred ktorú budú postavení. Nechce sa veriť, že uhnú. Vancouver bol krásny, ale skutočná cena tohto svetového úspechu sa ešte iba ukáže.“
V roku 2011 vystriedal Širokého na čele hokeja jeho pobočník Nemeček, a zosun pokračoval. Napísali sme to takto:
„Veľa sa teraz hovorí, že náš hokej potrebuje najmä peniaze, aby sa pohol dopredu. Nemyslíme si to. Potrebujeme predovšetkým vymeniť skazené vedenie hokeja, ktoré vidí svet ako finančný kalkul, a nájsť ľudí, ktorí majú rozum a hokejovú dušu. Vieme o niektorých, teraz boli ešte na ľade. A s nimi potrebujeme znovu nájsť čaro dvorov a chalanov z nich, ktorí nechcú ísť jesť, lebo hrajú najdôležitejší hokej s partiou zo susedného paneláka. A potrebujeme rodičov, ktorí na tom nechcú zarobiť. Až potom príde nový Peter Šťastný.“
V roku 2014 končil s kariérou Miro Šatan, a znamenalo to aj nový začiatok. Napísali sme o tom takto:
„Keď som ho mal viackrát spolu s Mišom Handzušom a Rišom Lintnerom v Lampe, bol to zážitok. Mýlia sa všetci, čo si myslia, že hokejisti sú jednoduchí „prostáčikovia“. Oni traja vedeli pútavo hovoriť o psychológii, priateľskej pomoci, charite, politike aj ekonomických zákonitostiach. A pamätám si na dávny rozhovor pre .týždeň, v ktorom mi Miro opisoval, aký vplyv má dodržiavanie daného slova na úroveň NHL. Rozumiete?
Miro! Keď sme pred troma rokmi sedeli v štúdiu s tvojím Stanley Cupom, videl som na Tebe, že sa Ti splnil životný sen. Ty, chlapec z Jacoviec, si prekonal malé pomery u nás, ale aj neprajnosť prvého trénera za morom, zranenia, provinčnosť Buffala, a napokon aj poníženie na farme Pittsburghu, aby si nakoniec triumfoval. Keď teraz končíš, dovoľ mi okrem zloženia hlbokej poklony mať ako permanentkárovi nad tvojou striedačkou tiež jeden životný hokejový sen: Dajte sa s Mišom a Rišom pomaly dokopy a skúste posunúť náš hokej o charakter vyššie. Viem, dvadsať rokov si rozdával radosť, a stal si sa symbolom, značkou aj ľudským vzorom, takže už naozaj nič nemusíš. Ale čo bude s charakterom nášho hokeja, keď ho charaktery opustia?“
V roku 2015 sa už zlatá generácia rozhodla vstúpiť do hokejového diania. Pred voľbou nového vedenia sme napísali toto:
„Dlhé roky sa nám zdá, že ak sa má slovenský hokej vrátiť do európskej špičky, jedinou šancou je vstup generácie okolo Šatana, Handzuša, Višňovského a Lintnera do jeho vedenia. Spôsoby a rozmer Širokého a jeho Nemečka ako-tak stačili na použitie predošlého potenciálu z federálnych čias, no keďže do vedenia nášho hokeja neprinášali impulzy, progres ani dôveryhodnosť, svet aj diváci nám postupne utiekli. Trend výsledkov reprezentácie, drafty našich do NHL a aj stav a naplnenosť našich ligových štadiónov sú jednoznačné dôkazy. Mentálne sme zamrzli v socíku z konca osemdesiatych rokov. Miro Šatan, Mišo Handzuš aj Rišo Lintner boli za posledné roky viackrát Pod lampou aj na stránkach tohto časopisu. Poznáme ich ako premýšľavých ľudí, ktorí sa naučili mať odvážne ciele a používať správne prostriedky na ich dosiahnutie. A poznáme ich aj ako čestných ľudí, ktorí pre úspech nepoužívajú podrazy, ale talent, poctivú prácu a rozum. Ale práve toho som sa v pondelok v Národnom divadle pri Lampe s Rišom Lintnerom a Ottom Haščákom trochu zľakol. Pretože kandidovať proti Nemečkovi a starým štruktúram zväzu nebude fér zápas.“
Ukázalo sa, že to naozaj nebol fér zápas. Voľby boli zmanipulované, takže prvá veľká zmena sa podarila až po roku a po veľkom vzopätí najlepších hráčov. V roku 2016 sa stal šéfom hokeja Martin Kohút, a začala sa nová éra. Ale nebolo to ešte definitívne. Napísali sme vtedy toto:
„Náš najväčší tohtoročný hokejový zápas sa neodohral na ľade. Odohral sa na mimoriadnom kongrese Slovenského zväzu ľadového hokeja. Ale ľadu sme sa nakoniec dočkali. V podobe ľadovej sprchy z niektorých výsledkov volieb.
Tou sprchou nie je výsledok volieb nového prezidenta SZĽH, kde zvíťazil z dvoch kandidátov ten výrazne lepší. Nemilým prekvapením je výsledok volieb členov výkonného výboru. Ten ukazuje, že slovenský hokej je – podobne ako celá slovenská spoločnosť – chronicky a vážne chorý a pritom vytrvalo odmieta rozumnú liečbu.
Začnime stručnou rekapituláciou. V roku 2011 sa stal prezidentom SZĽH Igor Nemeček, verný človek Juraja Širokého, ktorého vo funkcii prezidenta nahradil. Vo voľbách nemal protikandidáta a získal viac ako 90 percent hlasov. O štyri roky neskôr už protikandidáta mal. Proti nekompetentnému vedeniu Širokého ľudí postavili skúsení reprezentanti svoju alternatívu – Richarda Lintnera. Nemeček opäť vyhral, ale len vďaka neférovej voľbe (voliť mohli aj členovia rôznych komisií menovaných bývalým prezidentom, čiže jeho vlastní ľudia). Nasledovala vlna odporu proti takýmto spôsobom, požiadavka zmeny volebného poriadku a opakovanej voľby. Nemeček sa tváril, že sa ho to netýka a nechal situáciu eskalovať až k masívnemu bojkotu reprezentácie, na ktorom sa zúčastnila aj väčšina hviezd z NHL. Nakoniec však po všelijakých úskokoch ustúpil a prisľúbil konanie nových volieb podľa zmenených stanov najneskôr v júni 2016.
Voľby sa naozaj konali, ale súboj Lintner-Nemeček sa neopakoval. Hráči, ktorí predtým podporovali Lintnera, postavili iného kandidáta – hokejovej verejnosti pomerne neznámeho Martina Kohúta. Pred samotnými voľbami boli o tomto človeku známe dve podstatné veci. Po prvé, že sa pohyboval vo vysokých manažérskych funkciách IT biznisu (čo je vzhľadom na charakter slovenskej odrody tohto biznisu zlý bod). A po druhé, že ho podporujú Richard Lintner, Michal Handzuš, Miroslav Šatan, Ľubomír Višňovský, Marián Hossa, Marián Gáborík, Peter Bondra, Oto Haščák či Ľuboš Bartečko. To je, naopak, dobrý bod.
Martin Kohút ako nový prezident je odvrátením najväčšej katastrofy, ktorou by bolo víťazstvo Tibora Turana. Do výkonného výboru však neboli zvolení ani Richard Lintner, ani Ľubomír Višňovský, ale sú tam Róbert Švehla a Jozef Stümpel. Je tam aj jeden z najhlasnejších Turanových obhajcov Róbert Ľupták a František Sucharda, ktorý kandidoval len vďaka porušeniu predchádzajúcej dohody extraligových tímov. Čo sa týka zvolených členov výkonného výboru, tam Kohútovo krídlo s Turanovým prehralo (skóre je 4:5). Horšie Slovensko opäť raz ukázalo svoju silu a je reálne nebezpečenstvo, že ju bude ukazovať aj naďalej.“
ANTON NOVODEREŽKN/TASS/GETTY IMAGES14. máj 2018 Kodaň, Dánsko: Tréner Slovenskej hokejovej reprezentácie Craig Ramsay počas zápasu základnej skupiny na Majstrovstvách sveta v zápase proti Rusku, ktorý sme prehrali 0:4.
„V Dánsku sa hralo o dôveru k ceste nastúpenej generálnym manažérom reprezentácie Miroslavom Šatanom. Hráč s číslom 18 patril vždy k úplne najdôležitejším hráčom Slovenska. Dnes, keď už nehrá, je ešte dôležitejší. Závisí od neho do veľkej miery celá budúcnosť slovenského hokeja. Nielen reprezentácie, celého hokeja. To, do čoho sa Šatan pustil, je nesmierne náročná vec. To, že dokázal získať Craiga Ramsayho do funkcie trénera reprezentácie (za tie peniaze, ktoré Ramsay za túto funkciu dostáva) je niečo, čo sa nedá doceniť. Neúspech na majstrovstvách sveta by práve tento Šatanov kľúčový krok hneď na začiatku spochybnil a ťažká cesta by sa stala ešte oveľa ťažšou. Ramsayovou úlohou pritom nie je len pomôcť reprezentácii. Jeho úlohou je zmeniť spôsob, akým sa hokej v tejto krajine hrá, ako je organizovaný – od najmladších žiakov až po najvyššiu ligu. Slovo, ktoré sa v tejto súvislosti znova a znova opakuje, je slovo systém. Všetci ho poznáme, ale kto mu rozumie?“
V roku 2019 sa slovo systém stalo hitom. Reprezentácia ešte nemala úspechy, ale už začala pútať hrou, ktorá divákov bavila. O novom systéme sme napísali toto:
„Systém, ktorý sa snažia generálny manažér Miroslav Šatan a tréner Craig Ramsay presadiť v reprezentácii a v celom slovenskom hokeji, vôbec nie je nový. Už dlho ho používajú prakticky všetky reprezentácie, nehovoriac o mužstvách NHL, ktoré ho používajú ešte dlhšie. Nové na novom systéme je len to, že ho konečne začíname používať aj my.
Základom je podpora čo najrýchlejšej hry. Rýchlosť je nevyhnutná preto, lebo góly padajú najmä z prečíslení a prečíslenie sa dá dosiahnuť len vtedy, ak ste rýchlejší ako súper. Ak je hra založená na improvizácii, potom sa hráč s pukom rozhoduje na základe toho, čo robia spoluhráči, a tí sa zas rozhodujú na základe toho, čo robí hráč s pukom. Tým však stráca celé mužstvo rozhodujúce zlomky sekúnd.
V systéme, ktorý sa hrá v NHL, vie každý hráč okamžite po vzniknutí novej situácie, čo presne má robiť, kam presne má korčuľovať. Má to nakreslené v knižke, ktorej sa hovorí gamebook a ktorú má každé mužstvo inú v detailoch, ale rovnakú v základoch. Má to nacvičené z tréningov počas celej sezóny, má to zažité zo všetkých zápasov. Keď prídu hráči z Kanady alebo USA na reprezentačný zraz, vedia veľmi rýchlo hrať spolu tak, ako keby boli na seba zvyknutí už roky. To preto, lebo všetci hrajú vo svojich kluboch v zásade to isté. Reprezentačnému tímu sa dá tento systém začať vštepovať, ale kým tak všetci nebudú hrať aj v kluboch, pôjde to pomalšie.“
V roku 2021 sme boli vo štvrťfinále MS. Ešte to nebolo celkom ono, ale progres už bol naozaj viditeľný. Napísali sme to takto:
„Podobne ako celé Slovensko, aj slovenský hokej išiel čoraz rýchlejšie dolu vodou. V roku 2017 sme takmer vypadli zo skupiny A. Tento štát pomohol uniesť Vietnamca a Fico dokončil únos Slovenska. V roku 2018 sa to otočilo. Obrat v hokeji nastal zdanlivo už skôr, v roku 2016, keď vo funkcii predsedu SZĽH skončil Širokého panáčik Nemeček. Ale skutočný obrat nastal až v roku 2018, keď skončil Fico vo funkcii premiéra. Až s koncom Ficovej éry v slovenskej politike sa začal naozajstný koniec Širokého éry v slovenskom hokeji. Je to jedno a to isté.
A práve preto je slovenský hokejový príbeh niečím podstatne väčším, než len príbehom jedného športu.Čo sme sa zatiaľ mohli z neho naučiť? V prvom rade to, čo znamená rozdiel medzi ľuďmi, ktorí veci rozumejú naozaj, a ľuďmi, ktorí veci rozumejú len akože. Ten rozdiel znamená skoro všetko. Miroslav Šatan vo funkcii generálneho manažéra slovenských reprezentácií a neskôr vo funkcii predsedu SZĽH, okolo neho viacerí jeho bývalí spoluhráči a Craig Ramsay ako tréner reprezentácie – to je presne ten rozdiel, ktorý sme tu nevyhnutne potrebovali. Nie preto, aby sme sa po rokoch opäť dostali do štvrťfinále majstrovstiev sveta. Preto, aby sme konečne začali hrať taký hokej, s akým sa do štvrťfinále majstrovstiev sveta pravidelne postupuje. A aby sme ho nehrali len na majstrovstvách sveta, ale aj vo všetkých ligách vrátane dorasteneckých a žiackych.“
JEAN CATUFFE/GETTY IMAGES16. február 2022 Peking, Čína: Gól, ktorý dal Marek Hrivík hokejistom USA v poslednej minúte pri hre slovenského tímu bez brankára, znamenal vyrovnanie na 2:2 a poslal zápas do predĺženia.
Zatiaľ posledný diel príbehu slovenského hokeja napísala táto zimná olympiáda. A bol to krásny diel. Už to nie sú náznaky, už sa systém neučíme, už ho hráme. Ale hlavne – slovenský hokej dnes riadia ľudia, ktorí tam nie sú pre peniaze, ale pre hokej samotný, a je to vidieť. Trvalo to šesť rokov, stálo to veľa síl, vyžadovalo si to mnoho profesionality a výdrže, ale podarilo sa to. Miro Šatan, Craig Ramsay a všetci okolo nich postupne premieňajú sen z roku 2016 na realitu. Ukázali tým celému Slovensku, že pokazené veci sa dajú zmeniť, ak sú splnené dve podmienky – ak je na to vôľa a ak sú na to schopnosti. Hra a úspech z olympiády sú preto oveľa širšou správou, než len športovou.
Slovenský hokej ešte potrebuje čas, pretože sily minulosti sa ešte na klubovej úrovni nevzdali. A potrebuje aj širšiu podporu, najmä mládeže. Ale cesta, na ktorú pred šiestimi rokmi vďaka zlatej generácii nastúpil, znovu prináša radosť.
Miro a Craig, dobrá práca.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.