vo štvrtok 24. februára sme zistili, ako jednoducho môže poslať jeden človek stotisícovú armádu obsadiť inú krajinu. Autokrat mesiace zhromažďuje vojská na hraniciach, na všeobecné znepokojenie a nesúhlas sveta reaguje démonickým úškrnom (v skutočnosti len predstavou démonického úškrnu, pretože botulotoxínom napichaný ksicht by sa pri skutočnom úškrne mohol roztrhnúť), potom v jednej chvíli vydá rozkaz, a je to.

V ten istý deň sme sa dozvedeli, ako na neospravedlniteľnú agresiu diktátora reagujú slobodné štáty. Švajčiarska vláda rozhodla, že jej krajina – bašta demokracie – nezmrazí účty Rusom, na ktorých Európska únia uvalila sankcie. A premiér Nemecka – hospodársky najsilnejšej krajiny EÚ – vyhlásil, že na samite v Bruseli nepodporí vyradenie Ruska z platobného systému SWIFT. Teda nie v rámci bezprostredných sankcií po vpáde na Ukrajinu, malo sa to prípadne nechať na neskôr.

Dňa 24. februára všetko nasvedčovalo tomu, že minimálne v aspekte vojenskej efektívnosti rôznych spoločenských zriadení počítačové hry celkom verne vystihujú náš svet. Ale potom prišiel 25. február a po ňom 26. február.