ambíciou tohto textu nie je odpovedať na otázku z perexu. Tá otázka je totiž bytostne individuálna a rovnaká bude aj odpoveď. Nijakú univerzálnu odpoveď nepoznáme a nepoznáme ani nijaké univerzálne argumenty, ktoré by pomohli vydláždiť cestu k individuálnym odpovediam. Nejaké zamyslenie však ponúknuť dokážeme. 

Hneď na začiatku však priznajme, že závery našich úvah vlastne nebudú závermi, pretože sú v skutočnosti východiskami. Napriek ťaživosti a zložitosti otázky má skoro každý z nás odpoveď niekde v sebe v podstate jasnú už od začiatku a naše úvahy potom nie sú cestou k tejto odpovedi, ale jej – dôležitým a potrebným – dodatočným zdôvodňovaním. Ak sú závery v skutočnosti východiskami, dajú sa sformulovať už na začiatku. Takže nech sa páči – odpoveď autora tohto textu na otázku z perexu je úplne jednoduchá a v podstate je bez zvyšku sformulovaná v jednej krátkej vete, ktorú spievali Živé kvety: „Netreba sa báť, treba sa nebáť.” S dôrazom na druhú časť vety.

je strach rozumný? 

Jadrové zbrane vnímajú mnohí z nás ako čisté zlo a jadrový konflikt ako synonymum konca sveta. Súhrnný ničivý potenciál týchto zbraní je naozaj ohromujúci. Ale tento hrôzostrašný potenciál má aj privrátenú stránku – po prvom nasadení na konci druhej svetovej vojny ich už nikto nikdy nepoužil.