spoznali sme vlastný strach. Keď Putin aktivoval jadrové zbrane, namieril presne. Nie sme už zvyknutí dávať pre slobodu napospas vlastné životy, takže to nami otriaslo. Je to cenná skúsenosť.

Ale postupne sme spoznali aj to, že nie sme zbabelci, pretože v sebe nachádzame nevídané odhodlanie a odvahu. Cesta troch premiérov do Kyjeva to ilustrovala najviac, ale mnohostranná pomoc Ukrajine, vrátane vojenskej, skutočná solidarita s ukrajinskými utečencami a silné sankcie voči Rusku, aj na úkor nášho vlastného pohodlia, ukázali, že Západ nie je prázdny pojem. Jeho obsah ešte bude vystavený skúškam, ale šanca obstáť je väčšia, než sa predpokladalo.

Samozrejme, neplatí to o každom a o všetkých. Spoznali sme aj svoju temnú stránku, svoj egoizmus a neochotu zastať sa slabšieho. Najmä neustále apely Smeru, aby sme sa nestarali o Ukrajinu, ale len o seba, ukazujú donaha našu odvrátenú tvár. Označovať opakovane snahu prezidentky a vlády pomôcť Ukrajine za plnenie amerických príkazov je nielen cynickou hrou na voličov, ale najmä tragickým nedostatkom ľudskosti. Smer sa rozhodol a prestal sa líšiť od Kotlebu a Republiky. Aj to je veľmi cenné poznanie. Lebo ak takýto mentálny svet môže na Slovensku opakovane vyhrávať voľby, naša sloboda je krehká.

Putinova vojna z nás vytiahla veľa zlého. Vidíme, ako pešiaci za ruské peniaze zrádzajú republiku. Vidíme, ako sa Ján Čarnogurský posmieva Západu, že sa bojí ruskej sily a zničenia Ríma, Paríža, Prahy či Bratislavy a ako navrhuje naše pokľaknutie pred diktátorom. Vidíme takzvaný konzervatívny svet a niektoré jeho médiá, ako nedokážu opustiť ilúziu ruského duchovna a západného pekla a ako toporne sa snažia zakryť, že moc a kultúrne vojny sú pre nich viac, než utrpenie nevinnej Ukrajiny.

Ale táto vojna z nás vyťahuje aj veľa krásneho. Nikdy by som nepovedal, že toľko mojich priateľov a známych poskytne utekajúcim ukrajinským ženám a deťom vlastné byty a chalupy. Dobrovoľníci na hraniciach nahradili pomalý štát, umelci usporadúvajú reťaz benefičných koncertov, ruské veľvyslanectvo čelí opakovaným protestom, ukrajinská vlajka je na bytoch a puboch a verejných miestach častejšie, než slovenská, Vlado Šimíček, Mirek Tóda, Stanka Harkotová a ďalší cestujú na krvácajúcu Ukrajinu, aby sme my ostatní mohli čítať ich svedectvá. A najmä – pomaly sa tu rodí takmer neslovenský konsenzus, že slobodu si zaslúžime a uchováme iba vtedy, ak sa naučíme spojenectvu a ak v ťažkých časoch vieme aj čosi riskovať a obetovať. Premiér Heger jeden pokus nezvládol, ale priznal chybu a tým sa pripravil na reparát. Toto naše spoločné učenie je nad zlato.

Táto vojna je veľké utrpenie, a preto otvorila hlboké poznanie – o Ukrajincoch aj o nás.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.