putinovo rozpínavé Rusko, jeho sen o obnovení impéria a reálna agresia na Ukrajine úplne zdemolovali argumenty tých, ktorí sa roky vciťovali do uvažovania Moskvy, mávali geopolitikou a v rozšírení NATO videli chybu. Máločo je totiž po ruskej invázii na Ukrajinu jasnejšie ako fakt, že rozšírenie NATO bolo prorockým činom vtedajších lídrov západného sveta. 

Konzervatívci a liberáli nemusia mať radi Clintona a Busha, ale to, že títo dvaja americkí prezidenti dali zelenú vstupu štátov strednej a východnej Európy do Aliancie, bol najdôležitejší čin Západu za posledných 30 rokov, ktorým jeho lídri zachranili celé štáty. A aj to, že sa napriek snahe USA nestihla prijať Ukrajina, už dnes nevyzerá ako európsky realizmus, ale skôr ako tragédia.

Slovensko malo obrovské historické šťastie, že svoj vstup do NATO po temnom období mečiarizmu stihlo. Kredit patrí, samozrejme, Dzurindovej koalícii, vtedajšiemu veľvyslancovi v USA Martinovi Bútorovi, Ivanovi Korčokovi, Rasťovi Káčerovi, Igorovi Slobodníkovi, rozumným médiám, osobnostiam a tretiemu sektoru. Dôležité však bolo, že Slovensko malo vo svete priateľov, ktorí rozšíreniu Aliancie výrazne pomohli. V prvom rade to boli Václav Havel, Madeleine Albright a Ron Asmus. Títo traja pomohli presadiť druhú vlnu rozšírenia Aliancie, a tým rozhodli o tom, že v začínajúcej sa studenej vojne s Ruskom je Slovensko na tej slobodnej strane.

Keď padala železná opona, Československo sa ocitlo v ríši zla. Dnes, keď sa svet nanovo definuje, sme slobodní. Nič nie je pre Slovensko dôležitejšie. Pán Havel, pani Albright ani pán Asmus tu už nie sú, no súčasne sú tu najviac, ako sa len dá – a patria medzi najväčšie osobnosti slovenských dejín.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.