to, čo si „myslí ľud“, má vždy význam za istých okolností, nehovoriac o tom, že odpovede v prieskumoch závisia na spôsobe položených otázok. Je tu však iný problém, ktorý by sme si mohli uvedomiť aj z vlastnej skúsenosti s „budovaním“ demokracií v strednej Európe po roku 1989, a nielen z nej.
Aj pád tyranského vládcu alebo zmena vlády ešte nemusí znamenať zmenu spôsobu vládnutia. Ba ani zmena režimu neznamená okamžitú zmenu navyknutých vzorcov správania v spoločnosti, a to aj v takých súvislostiach ako je napr. nepotizmus a sklon ku korupcii. Pravda, ani dlhodobo sa vyvíjajúce a dlhodobo perzistentné kultúrne vzorce správania by sme jednako nemali preceňovať ako odpoveď na všetky aktuálne politické či ekonomické problémy, či dokonca na výhovorku, oprávňujúcu nás opustiť zásady slobodného zriadenia a podľahnúť pokušeniam „cesty do nevoľníctva“.
Jednako celý zložitý komplex inštitúcií a princípov, na ktorom slobodná konštitúcia stojí, sa nedá „vyrobiť“ ani „zaviesť“ z noci na ráno. Predstava, že slobodné zriadenie možno skonštruovať tak, ako sa zmontuje traktor alebo mixér, a to na zelenej lúke bez dejín a bez predchádzajúcich dlhodobých skúseností, je neustále sa vyskytujúcim a neraz tvrdošijne zastávaným omylom moderného myslenia. A na predstavu, že slobodnú konštitúciu možno „zmontovať“, nadväzuje iná, totiž, že ju možno, kedykoľvek sa nám zachce, zrušiť a vymeniť – tak ako ten traktor, mixér alebo starý notebook. Z toho môžu vyplývať aj zvláštne problémy spojené s demokratickými reformami po rokoch totalitného či inak poňatého neslobodného zriadenia.
„Keď sa v polovici osemdesiatych rokov pokúsil Gorbačov zachrániť sovietsky režim liberalizujúcimi reformami, nebolo kam sa vrátiť, ani kam zmysluplne smerovať.“
Zoberme si príklad Ruska. Rusko v priebehu svojej histórie nepoznalo „liberálnu konštitúciu“. Poznalo len pomerne krátkodobé a abortované pokusy o zmenu pomerov, s výsledkami, ktoré možno zhrnúť do jedného slova: sklamanie. A ak máme pridať nejaký prívlastok, bude to „opakované sklamanie“. Ruská spoločnosť, politický systém a ekonomika nastúpila cestu modernizácie neskoro. Tak východiská ako aj výsledky boli odlišné od západnej Európy a severnej Ameriky. A ako je známe, „vykoľajená modernizácia“ zvykne plodiť okrem iného aj totalitné režimy. Nezabudnime, že podstatnú časť modernizácie ruskej spoločnosti nevykonali liberálni demokrati, ani klasickí znalci trhovej ekonómie, ani „konzervatívci“ v zmysle, aký toto slov dostalo v anglo-americkej kultúre, ba ani klasickí sociálni demokrati v západoeurópskom chápaní, ale – boľševici.
Tomu zodpovedali metódy aj výsledky. Lenin sa rozišiel aj s ortodoxnejšími marxistami, keď s rezolútnou zášťou odmietol predstavu, že Rusko by na ceste ku komunizmu malo prejsť vývojovou fázou „buržoáznej demokracie“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.